Becky sa narodila v Trenčíne a žila v rómskej vylúčenej komunite v Novom Meste nad Váhom. Potom sa jej rodičia rozhodli, že zmenia svoj život a dajú svojim deťom viac šancí a životných príležitostí, ako by sa im dostalo tam, kde žili. A vtedy to začalo. Becky sa odvtedy sťahovala mnohokrát. Mnohokrát vymenila základnú školu. Okrem školy, kde bola prevaha rómskych žiakov, všade inde zažila šikanu pre svoj etnický pôvod, preto, že bola iná a navyše vynikajúca žiačka.
A nezostalo iba pri bežných posmeškoch. Spolužiaci ju často hádzali do blata, postrkovali, vysmievali sa, trápili ju podceňovaním a dehonestovaním. Učitelia však tieto veci prehliadali. A to aj napriek tomu, že bola vždy vynikajúca žiačka, lepšia ako agresori, ktorí ju šikanovali, vždy chodila čisto oblečená a vždy sa správala slušne.
Becky často uvažuje, či prehliadanie násilia na školách učiteľmi nie je väčší problém, ako samotné šikanovanie. Dlhodobé psychické a fyzické šikanovanie totiž dieťa dokáže ľahko zlomiť. Aj Becky sa to stalo. Prestala si veriť. Prezliekala a umývala sa viackrát denne, len aby naozaj nikomu nesmrdela. Postupne začala veriť tomu, čo jej spolužiaci často hovorili, že špinavá, smradľavá cigánka ako ona nemá právo na názor, že nemá miesto na tomto svete, že nemá právo žiť. Začala trpieť atakmi úzkosti, hlavne na miestach, kde je veľa ľudí. A zaspávanie je hotové peklo. Bojí sa, že zomrie. Aj takéto stavy totiž prináša život v neustálom ohrození. Becky s tým však statočne bojuje.
Keď sa jej rodičia presťahovali za prácou do Senca, šikana bola ešte horšia. Na konci základnej školy sa rodičia presťahovali do malej obce blízko mesta Šaľa a keďže Becky prijali na Strednú odbornú školu pedagogickú v Bratislave, odbor pedagogický asistent a dennodenné cestovanie by bolo pre Becky časovo aj finančne náročné, opäť začala bývať u svojej krstnej mamy. Na strednej škole je to so šikanou už oveľa lepšie. Má síce pár spolužiakov, ktorí ju nemusia, ale ostatní spolužiaci sú priateľskí a navzájom sa podporujú a pomáhajú si.
Becky plánuje vyštudovať v budúcnosti psychológiu a pomáhať deťom, ktoré majú podobné problémy, aké mala v detstve ona. Vie, aké dôležité je, aby deti a mladí ľudia mali vedľa seba človeka, ktorý im dokáže načúvať, je im oporou a podporou, ponúkne im stratégie na riešenie problémov, ktoré sa nie ich vinou na nich valia.
Dnes spolu so sesternicou Dominikou Maziniovou zakladá občianske združenie, ktoré bude pracovať s mladými mamičkami v núdzi, s mamičkami, ktoré sú osamelé a celý svet je proti nim. Pracuje pre neziskovú organizáciu EDUMA a vo voľnom čase brigáduje, aby bola finančne nezávislá a pomohla tak rodičom, aj krstnej mame, u ktorej stále býva.
Jej odkaz je jasný: nikdy sa nesmieme vzdať a uveriť zlým ľuďom, že náš život nemá zmysel. Má. A práve rozmanitosť ho obohacuje. Becky verí, že čím viac bude mladých ľudí, ktorí takto zmýšľajú, tým skôr bude na svete zase o niečo lepšie a krajšie.
S Becky sa zhovárala Michelle Kubištová.
