SME

Inšpirátori

Príbehy ľudí zo Slovenska, ktorí dosiahli mimoriadne výsledky.

Načítavam video...

Martin Štrba: Učím sa od mladej vášnivosti a kreativity

Patrí k najoceňovanejším slovenským kameramanom, no jeho cesta k filmu nebola priamočiara.

Inšpirátori sú ľudia, ktorí napriek prekážkam, problémom aj neúspechom verili svojmu nápadu a išli za svojím cieľom. Podarilo sa im presadiť sa nielen na Slovensku, ale ich projekt hranice rodnej krajiny aj prekročil.

Projekt Inšpirátori SK vznikol ako spoločná iniciatíva GLOBSECu a SME a jeho cieľom je dokázať, že veľkosť krajiny spočíva v jej ľuďoch, myšlienkach a projektoch a aj Slovensko má na to, aby zmenilo svet.

Ďalším inšpirátorom, ktorého príbeh by sme vám chceli predstaviť, je kameraman MARTIN ŠTRBA.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V kameramenskej kariére bolo preňho prelomové stretnutie s režisérom Martinom Šulíkom. Nakrútil všetky jeho filmy a dodnes sú nerozluční. Štrbov posledný film Šarlatán, ktorý nakrútil s režisérkou Agnieszkou Holland mu priniesol už piateho Českého leva.

Inšpirátori v tomto projekte sú ľudia, ktorí sa nevzdali a išli za svojím cieľom aj napriek neúspechom, prekážkam a problémom. Vy ste museli veľké prekážky prekonať už v detstve, v školských časoch. Aké boli vaše začiatky na umeleckej škole?

V škole som zažil veľmi nepríjemnú vec hneď na začiatku. V tej dobe boli ešte veľmi malé vedecké poznatky o ľaváctve a praváctve. Mňa ako ľaváka dosť brutálne preučili na praváka. Tým mi „pomiešali“ hemisféry takým spôsobom, že mám doteraz problém s vyjadrovaním – pomaly čítam, pomaly píšem, takže mi zostala len vizualita.

Navyše som ani nebol dobrý žiak, väčšinu vyučovania som len čumel z okna. Na základnej škole si preto moju mamu často volali do školy, že čo s tým budeme robiť, stále len čumí z okna a nestíha učivo.

Až na strednej umeleckopriemyselnej škole moje čumenie z okna povýšila na prednosť naša vynikajúca kantorka Milota Havránková. Vysvetlila mi, že to čumenie je presne to, čo mi môže otvoriť okno do sveta, pretože pohľad z okna, to je základ kompozície, základ obrazu ako takého – v mojom prípade fotografického. Tým vo mne niečo uvoľnila a zbavila ma traumy, že nič nezvládam a ja som sa vďaka tomu zamiloval do fotografického obrazu.

Lenže potom prišla ďalšia fáza. Pretože som atopik, čaro tmavej komory mi začali znepríjemňovať výpary chemikálií. To bolo pre mňa obrovské utrpenie vo forme exémov. No v tej dobe som sa dozvedel, že existuje aj filmové laboratórium, v ktorom to za vás urobia iní a vy sa nemusíte trápiť s chemikáliami. Preto som sa rozhodol na vysokej škole vymeniť fotografiu za kameru, prijali ma FAMU a to mi prischlo. Doteraz som u filmu.

Ako ste prežívali zistenie, že sa musíte vzdať fotografie? Bolo to pre vás ťažké sa s tým zmieriť?

Od začiatku som fotografiu miloval. Ešte ako dieťa som aj pekne kreslil, ale preučením na ľaváka sa mi to trochu skomplikovalo. Učiteľka na mňa pozerala, ako ľavú stranu kresby kreslím ľavou rukou, pravú pravou, len sa mi ten obraz akosi nespojil ako sa mal.

Pamätám si ako mi vtedy otec podstrčil nejaký fotoaparát a v tej chvíli som si hovoril, že aké je to jednoduché – to len cvaknem obraz a je tam. Zamiloval som si fotografický obraz a cezeň som si ďalej rozvíjal vizualitu. Veľmi mi vyhovoval. A napokon mi fotografia a vnímanie sveta cez fotografiu ostalo aj pri filme.

Ale ani na vysokej škole ste na fotografiu úplne nezabudli, práve naopak. Veľa času ste strávili s generáciou fotografov slovenskej novej vlny, z ktorých viacerí boli vaši spolužiaci zo strednej školy. Kamera teda u vás asi nebola láska na prvý pohľad? Aké postavenie v tom čase mu vás mala?

To sa dobre pýtate, magnetizmus fotografie bol u mňa taký silný, že som sa ešte jednou nohou paralelne ocitol v slovenskej novej vlne. Pred pár rokmi som o tom urobil aj celovečerný dokument Vlna vs. breh.

Sila a magnetizmus fotografie vo mne doznievali aj počas štúdia kamery a ešte aj kúsok po škole. Ale potom ako sa mi začalo dariť vo filme, to začalo byť časovo náročné, až ma napokon vtiahlo do filmu.

Čo bol u vás ten prelom, keď sa vám začalo dariť vo filme? Bola to práve spolupráca s Martinom Šulíkom?

Áno, veľmi dôležitý bol moment spoznania sa s Martinom Šulíkom. Stretli sme sa v Českých Budejoviciach na nejakom šialenom vojenskom prijímači, kde sme museli za totality absolvovať vojenskú prípravu. Potom spätne som sa dozvedel, že som tam kvôli exému ani nemusel ísť, ale v tej dobe boli iné pravidlá.

Tam sme s Martinom Šulíkom v kasárňach, kde na ubikácii spalo 50 až 100 chlapov v jednej miestnosti, predebatovali a prešepkali, aby sme druhých nerušili, celé hodiny. Nemohli sme tam spať, boli sme z toho vydesení a tak sme si krátili čas rozprávaním sa o rôznych víziách, plánoch ale aj hlúpostiach.

Dodnes mi v pamäti utkvel jeden obraz. Keď sme spočinuli v tej obrovskej miestnosti, kde chrápalo toľko chlapov a tým, že sa to tam spánkom tak upokojilo, občas sme videli ako nejaká miška prebehla po jednom, po druhom a takto tam pobehovali tieto malé tvory po spiacich chlapoch. To bol taký surrealistický obraz, že nás spoločne nakalibroval na spôsob vyjadrovania, ktorý sa potom vinul ďalej všetkými filmami, ktoré sme sa Martinom vytvorili.

Pozeráte sa spätne na stretnutie s Martinom Šulíkom ako na osudové?

Určite áno. Myslím si, že tam zohralo veľkú rolu, že v sme sa stretli v pravý čas na správnom mieste, respektíve v pravý čas na nesprávnom mieste.

V čom ste si najviac sadli?

Martin má veľký presah do vizuality a mňa baví obraz, transformácia literatúry – teda scenárov – do obrazu. Tam je, myslím si, veľké gro kameramanskej práce - potrebné byť v strehu a zároveň v dialógu s režisérom.

Martin si rád všetko rozkresľuje, povedal by som, že je výtvarník-samouk. A myslím si, že má rád, keď tak zboku počuje ďalší náhľad na vizualitu, ktorý prinesiem ja. Tam sú naše prelínacie plochy.

Aké iné stretnutia boli vo vašej kariére v niečom inšpirujúce alebo vás v niečom posunuli?

Po tom, ako sa Československo rozdelilo na samostatné krajiny a kinematografia zažívala obdobie, keď skoro spadla na úplné dno, som skúšal šťastie v Prahe. To prostredie mi už dávno nebolo cudzie, lebo som tam študoval a mal som tam aj veľmi veľa priateľov. Jeden z nich sa aj spätne vynoril – bol to Vladimír Michálek a spolu sme vytvorili pár pekných filmov.

A potom to bola, samozrejme, úžasná bytosť Agnieszka Holland. Naša spolupráca sa začala Jánošíkom, veľmi náročným projektom, ktorý sa z finančných dôvodov musel aj prerušiť. To bolo obdobie, keď som sa tak skôr otrkával a celá táto spolupráca bola pre mňa veľká škola.

Možno som k nej pociťoval až priveľký rešpekt, pretože ona je naozaj veľká osobnosť a kto som ja, tuto niekde zo Slovenska, čo trochu pričmuchol k Prahe. Agnieszka má v sebe obsiahnutý celý svet od Poľska, cez celú Európu, až do Los Angeles. Ona je neuveriteľná bytosť o to viac ma potešilo, že si na mňa spomenula na mňa aj pri ďalšom projekte.

To bol Horiaci ker, miniséria pre HBO, nádherný projekt o Palachovi. Tam už som pocítil, že Agnieszka vie, že už jej to nepokazím, takže to bola vyváženejšie spolupráca. A do tretice sme sa navzájom priplietli do cesty pri Šarlatánovi. To bola vyslovene skvelá, parádna spolupráca.

Nikdy vám nebolo ľúto, že ste nevyšli z československých hraníc? Nelákal vás zahraničný veľký filmový svet?

To je dobrá otázka, ale odpoveď na to je jednoduchá. Vovnútri seba samého nie som ambiciózny v zmysle, že mi niekde uniká Hollywood. Neviem, možno sú to zase tie moje spletené hemisféry, ale po tomto ani netúžim.

Túžim po obyčajnom živote, v podstate sa len tak vznášam životom a rôzne aktivity ma len priťahujú. A ďalej to súvisí aj s tým, že nie som schopný sa naučiť cudzí jazyk. Ale už mám na to aj papier od psychológa, že to súvisí s mojou dyslexiou.

Je dôležité, aby boli kameraman a režisér kamaráti?

Uľahčuje to veľa vecí. Keď robíte s cudzím človekom, treba sa najskôr trochu oťukať a vždy so všetkým začínať odznovu v rámci prípravy – obhliadok, aranžmánu, práce s hercami. Tá spolupráca na filme má množstvo atribútov.

A keď sa s niekým už poznáte a navyše máte aj priateľský vzťah, už máte medzi sebou všetky podrobnosti nastavené tak, že ste zladení v mnohých veciach, ktoré už netreba rozbiehať nanovo. Je to určite praktické.

Film je síce kolektívne dielo, ale hlavná zodpovednosť je vždy na režisérovi. Do akej miery môže kameraman na pľaci presadzovať svoje videnie a myslenie? Platí, že skúsenejší kameraman má väčšie slovo ako napríklad začínajúci?

Každá profesia z tých, ktoré sa na filme podieľajú, má na pľaci svoje ihrisko. Tieto ihriská sa ale dosť aj prekrývajú. Režisér to celé zastrešuje, no kamera zastrešuje vizuálnu stránku, ktorá zasahuje aj do dramaturgie v rámci práce s hercom – a to je zase doména režiséra, ale aj kameraman pri tom musí byť prítomný a nápomocný, nemal by byť len vo vleku režiséra. Mal by byť schopný sa mu otvoriť a ponúknuť mu v daný moment všetky nápady, aby sa aj režisér mal o čo oprieť, aby v tom netápal a herci aby tam zmätene nepobiehali a aby každý vedel, čo má robiť.

V tomto je dôležité, aby kameraman dostal čo najviac zo svojej osobnosti a profesie čo najviac, to je gro tej kreativity.

Ale čím som starší, tak sa mi v poslednej dobe stáva taká vec - doteraz som veľa robil so skúsenými, rovnocenne skúsenými alebo aj skúsenejšími režisérmi a režisérkami, rovesníkmi alebo aj staršími, no ako starnem, tak sa mi čoraz viac priplietajú do cesty spolupráce s mladšími režisérkami a režisérmi a to ma veľmi teší.

Je to veľmi osviežujúce. Na jednej strane cítim, že títo mladí ľudia majú radosť, že sa niečo naučia z mojej skúsenosti, ale zisťujem, že z takej mladej vášnivosti a kreativity sa učím aj ja, lebo energie ubúda a v tej mladosti je jej neuveriteľné množstvo a tá sršiaca energia je strašne inšpiratívna.

Nakoľko je profesia kameramana kreatívne povolanie a nakoľko je to o zručnosti?

„Je to presne remeslo napomedzí. Nezaobíde sa bez techniky, ale zároveň je to v lepšom prípade výsostne kreatívna činnosť. Treba, aby človek ovládal nejaké penzum technických znalostí, aby sa s tým nemusel trápiť a zaťažovať a mohol popri tom aj slobodne tvoriť.

Ja sa napríklad rád obklopím technicky zdatnými asistentami, ktorí sú vždy v pravý moment po ruke a pomôžu mi s technickými vecami, aby som mohol trošku viac slobodne pracovať vo vizuálnej, tvorivej scéne.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

TOP videá

SkryťZatvoriť reklamu