Inšpirátori
Príbehy ľudí zo Slovenska, ktorí dosiahli mimoriadne výsledky.
Inšpirátori sú ľudia, ktorí napriek prekážkam, problémom aj neúspechom verili svojmu nápadu a išli za svojím cieľom. Podarilo sa im presadiť sa nielen na Slovensku, ale ich projekt hranice rodnej krajiny aj prekročil.
Projekt vznikol ako spoločná iniciatíva GLOBSECu a SME a jeho cieľom je dokázať, že veľkosť krajiny spočíva v jej ľuďoch, myšlienkach a projektoch a aj Slovensko má na to, aby zmenilo svet.
Ďalším inšpirátorom, teda inšpirátorkou, ktorej príbeh by sme vám chceli predstaviť, je neurovedkyňa DOMINIKA FRIČOVÁ. Vyštudovala všeobecné lekárstvo a tiež biochémiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Už počas štúdií vedela, že sa chce venovať výskumu v oblasti neurobiológie. Podarilo sa jej dostať na prestížnu Mayo Clinic v USA, kde sa začala zaoberať výskumom neurodeneratívnych ochorení, najmä Parkinsonovej choroby.
V súčasnosti vo svojom výskume pokračuje na Neuroimunologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave a svoje skúsenosti odovzdáva aj študentom ma Katedre Biochémie Prírodovedeckej fakulty UK. Spájať vedecké sily a prepájať vedeckú komunitu sa snaží prostredníctvom občianskeho združenia Žijem vedu, ktorého je zakladateľkou. Dominika Fričová sa stala minuloročnou víťazkou L’Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede v kategórii Vedkyňa od 36 do 45 rokov.
Kedy príde u človeka rozhodnutie, že chce byť vedcom alebo vedkyňou?
Prišlo to úplne prirodzene a postupne. Na škole ma bavila biológia a chémia, veľmi rada a veľa som čítala. Keď má človek 18 rokov a vyberá si vysokú školu, tak to často ani je o tom, že si povie, budem vedkyňa. Teda aspoň u mňa to tak nebolo.
Pôvodne som chcela ísť na medicínu, no neprijali ma. Tak som sa rozhodla študovať chémiu na prírodovedeckej fakulte a tam som zistila, že ma to veľmi baví. No medzičasom ma prijali aj na medicínu a zrazu som to vedela porovnať.
Práca lekárov je viac monotónnejšia v zmysle, že keď mám človeka s takýmito a takýmito symptómami, predpíšem mu toto a toto, dodržal som isté postupy a nikto ma nemôže odsúdiť, že som spravil niečo zlé. Ale mňa viac bavilo objavovať nové možnosti ako ľudí liečiť. Veľakrát totiž lieky liečia len dané symptómy ochorení, ale nie ich príčinu.
Mali ste v rodine v tomto smere nejaký vzor?
Pochádzam z úplne obyčajnej rodiny, v ktorej nemáme ani lekárov, ani vedcov, dokonca v našej rodine bol veľký problém alkohol a preto sa veľakrát stávalo, že som sa snažila uniknúť z tých podmienok, v ktorých som vyrastala. Práve štúdium bolo jednou z možností ako z týchto podmienok ujsť. Keď som sa dostala na vysokú školu, doma som sa neukázala aj dva mesiace, lebo som konečne vypadla z podmienok, ktoré mi nevyhovovali.
Tým chcem aj povedať to, že veľakrát, keď počúvame inšpirujúce príbehy, máme pocit, že všetci úspešní ľudia začínali z lepšej štartovacej línie. To však neznamená, že sa to nedá aj z horšej štartovacej línie. Niekedy to môže byť dokonca aj väčšou motiváciou, aby sme v živote niečo dokázali.
Ako vyzerala vaša cesta po škole?
Po skončení magisterského štúdia na prírodovedeckej fakulte som ešte stále študovala medicínu, takže som plynulo pokračovala na doktorandské štúdium. Medicínu som napokon skončila súčasne s doktorandským štúdiom na biochémii.
Zistila som, že sa chcem venovať výskumu v oblasti neurobiológie, lebo to ma bavilo najviac. A zároveň som chcela ísť na postdoktorandskú pozíciu do zahraničia. Hľadala som si tieto miesta a nakoniec sa to podarilo, išla som najskôr do Dánska, potom do Čiech a nakoniec som získala postdoktorandské miesto na Mayo Clinic v Amerike, kde som získala skúsenosti, vďaka ktorým som kariérne postúpila na miesto, že sa teraz snažím si založiť vlastnú výskumnú skupinu. To ale najskôr znamená hlavne získať peniaze na svoje nápady a potom ich realizovať.
Prečo práve oblasť neurobiológie? Čo vás na tom fascinuje?
Už keď som študovala medicínu ma pri štúdiu najviac oslovili dva odbory - psychiatria a neurobiológia. Kedysi bola psychiatria a neurobiológia jedno oddelenie, čo dáva zmysel, pretože oba odbory sa zaoberajú poruchami nervového systému. Zdalo sa mi veľmi zaujímavé, že keď sa niečo pokazí v mozgu, ako to ovplyvní život človeka. Obzvlášť pri demenciách ako Alzheimerova choroba.
Hrôza toho ochorenia je v tom, že človek síce žije a je fyzicky možno aj zdravý, ale prichádza o svoju identitu. Nevie, kto je, nevie, kto sú jeho deti. Keď prichádzate o svoje spomienky, prichádzate aj o svoj život. Síce ho žijete, ale neviete, kto ste. Toto ma veľmi fascinovalo - ako veľmi určuje náš mozog a naše spomienky to, kým sme.
Tak som sa dostala k výskumu Parkinsonovej choroby, to je tiež typ istej neurodegenerácie, teda odumierania neurónov. Človek stráca kontrolu nad svojím životom, lebo nedokáže svojvoľne ovládať svoje pohyby. Všetko to, ako žijeme svoj život, máme nad ním kontrolu a robíme to, čo chceme robiť, je zakódované v našom mozgu. To ma veľmi fascinuje - je tu orgán, ktorý určuje, kto sme.
Výskumu Parkinsonovej choroby ste sa začali venovať na americkej Mayo Clinic. Ak sa pozriete späť, čo vám táto skúsenosť dala do profesionálneho života? Čo by bolo, keby ste túto šancu nedostali?
Bolo to podľa mňa veľmi určujúce, nielen čo sa týka mojej kariéry, ale aj celého života a zmýšľania. Keby sa mi to nepodarilo – to je dobrá otázka – to si ani neviem predstaviť. Tak dlho a vytrvalo som išla za tým, že sa chcem dostať na túto špičkovú inštitúciu, že ak by sa mi to nepodarilo, možno by som nemala svoj dnešný „drive“ a odhodlanie. Ale v podstate som si ani nepripúšťala, že by sa mi to nepodarilo.
To je obrovské odhodlanie, no aj napriek tomu, nikdy ste nemali pocit, že sa nedarí, že to chcete zabaliť? Nikdy ste nezapochybovali o svojej práci?
Skôr mám pocit, že to zabalím na Slovensku a pôjdem niekde inde. Nie, že by som zmenila prácu, ale miesto pôsobenia. Všetci mi po návrate – alebo aj keď som už plánovala návrat – hovorili, že je to kariérna samovražda a že je to tu strašne ťažké. Ja to všetko viem a áno, je to strašne ťažké. Ale ak vyhodnotím v nejakej fáze, že to naozaj nezvládam, tak radšej odídem zo Slovenska, ale zostanem vo vede.
Z Ameriky ste sa vrátili aj preto, aby ste pomohli zmeniť stav, v akom sa slovenská veda nachádza. Založili ste aj združenie Žijem vedu, ktoré má prácu vedcov popularizovať. V akom stave sa teda slovenská veda nachádza?
Teraz žijeme v pandémii, keď všetci dostali rýchlokurz o tom, čo to vlastne je vedecká práca. Zrazu sme sa začali stretávať s pojmami ako antigény a PCR testy a to sú vedecké pojmy. Možno nám vôbec prvýkrát v spoločnosti došlo, že čo vedci vôbec robia - to sú tí, čo robia PCR a vymýšľajú vakcíny a podobne.
V rámci aktivít v združení Žijem vedu sme asi 2-3 roky dozadu nakrútili video, v ktorom sme sa pýtali náhodných okoloidúcich, kto je najvýznamnejší slovenský politik, herec, športovec a kto je najvýznamnejší vedec. Napriek tomu, že vedeli pomenovať hercov, politikov, športovcov, nevedeli prísť na meno jediného slovenského vedca. A to odráža to, čo tým myslím – v akom stave je slovenská veda.
Spoločnosť ju nevníma ako dôležitú, tým pádom nie je ani politicky dôležitá, nemá dostatočnú podporu a preto sa tu nerobí svetová veda. Ja si želám, aby slovenská veda bola svetová. Veda nie je slovenská, česká, nemecká, je univerzálna a chcela by som, aby Slovensko prispievalo do svetovej univerzálnej vedy takou istou mierou ako iné špičkové krajiny.
Treba hovoriť o tom, ako sa to má robiť, ako to robia v zahraničí a prečo to my tak nerobíme. To nie je vymýšľanie kolesa, stačí použiť to, čo funguje vo svete – a ak to spravíme na Slovensku, bude to oveľa lepšie. Myslím si, že sa práve nachádzame vo fáze, že stačí málo a dokážeme dosiahnuť výrazné zlepšenie.
Čo by teda mal štát urobiť, aby to bolo lepšie?
Zo strany štátu ja by som určite očakávala, že tu bude väčšia podpora práve pre takých vedcov ako ja, ktorí sa vrátili zo zahraničia, aby dostali vyhovujúce štartovacie podmienky a peniaze na, povezme, prvé dva roky, aby sa nemuseli hneď na začiatku trápiť s tým, že nemôžu robiť výskum, lebo si naň najprv musia nájsť peniaze.
Moja práca teraz veľmi výrazne pozostáva z práce za počítačom, lebo sa snažím písať rôzne granty a získať tak financovanie svojho výskumu. Čiže veľa robím za počítačom, píšem, vymýšľam a podobne.
Za normálnych okolností to funguje tak, že ak sa chce človek vrátiť zo špičkovej inštitúcie, krajina mu dá takzvaný reintegračný grant, aby sa mohol vrátiť a začať rovno pracovať na svojom výskume, vybudovať si vlastný tím a pracovať. Potom, keď už výskum funguje, si myslím, že pokiaľ je dobrý, tak si financie nájde.
Teraz to síce znie, akoby som nerobila dobrý výskum, lebo sa trápim s grantami, ale to je presne práve preto, že som nedostala možnosť rozbehnúť svoj tím hneď po návrate a stále bojujem s tým, aby som získala nejaký grant. Ale to nehovorím o grante 5000 eur ročne, aké máme na Slovensku, ale o stotisícových – 200-300-400 - tisícových na niekoľko rokov.
Financie sú dôležité, na druhej strane ja si myslím, že je možné ich získať pokiaľ máte dobrú stratégiu a myšlienku a verím tomu, že veľa vedcov to má na Slovensku podchytené. To, čo skôr chýba na Slovensku je odvaha ísť aj do zahraničných grantov – amerických či európskych a skúšať zabojovať vo svetovej konkurencii.
Čo je potom rozhodujúce, aby človek dostal grant? Je to tím, garant alebo predmet výskumu?
Sú rôzne typy grantov. Na Slovensku sú skôr také, kde zohráva úlohu všetko dokopy – aj nápad, aj človek, ktorý je hlavný riešiteľ, to, aké má publikácie, koľko ich má a podobne. Čo podľa mňa nie je veľmi fér, lebo napríklad mňa osobne to stavia do pozície, že som v tom istom vreci ako profesori, ktorí majú veľa publikácií a v tom sa mi im ťažko konkuruje. Nie som vo fáze svojej kariéry, že by som mala napísaných toľko publikácií.
Mne sa veľmi páčia granty, ktoré majú vyslovene vo výzve napísané, že je to „high risk - high gain“. To znamená, že neviem zabezpečiť, že určite tieto výsledky dostanem, ale ak sa to podarí, tak to bude veľký úspech. Niektoré agentúry vyslovene hľadajú takéto typy projektov a vízií, ktoré idú do neprebádaných vôd. Znamená to síce, že sa možno ani na nič nepríde, ale to je ten risk.
Nie je to demotivujúce, že sa človek pustí do projektu, pracuje tri roky a potom z toho nič nebude?
Vždy z toho niečo je, niekedy aspoň poznanie. Určite je demotivujúce, keď sa nedarí, ale to sa vo vede vie nedariť aj pri projektoch, kde výskum ide po relatívne bezpečnej linke. Veda je taká.
Jeden z atribútov vedcov je vedieť sa vyrovnávať s frustráciami, lebo ich pri práci máme strašne veľa. Ale nevieme bunkám rozkázať, aby robili to, čo chceme my. Nevieme povedať, že určite tento grant dostanem. Najviac vie nahnevať, keď človeku príde rozhodnutie, že chýbalo málo, aby získal grant. Vtedy sa môže utešovať aspoň tým, že nie je úplný lúzer, ale nie je to príjemné.
A ako sa s tým vyrovnávate?
Idem domov a poplačem si. Nehanbím sa to priznať, naozaj veľakrát sa s tým vyrovnám tak, že si poplačem. A potom zase ráno vstanem a idem do práce.
Aký je potom pocit, keď sa niečo podarí?
To je práve ten pocit, ktorý je dôležité si zapamätať, lebo potom z toho pocitu zase žijeme dlhšie obdobie. Je to vždy malé víťazstvo. Je ich menej ako frustrácií, ale sú to vydreté víťazstvá.
Ktoré boli pre vás prelomové?
Pre mňa to bolo dostať sa na Mayo Clinic do Ameriky, to bolo veľké malé víťazstvo. Pochádzam z malého mestečka Žiar nad Hronom, kde sme žili v oblasti, ktorú miestni volajú getto, lebo tam bola veľká komunita Rómov. Pochádzajúc z týchto podmienok, keď som niekedy ani nemala peniaze na vlak a išla som do Bratislavy stopom, zrazu som sa ocitla niekde v Amerike na obrovskej bohatej inštitúcii a mohla som sa venovať výskumu, o ktorom snívam. To bolo také víťazstvo.
Čo sa týka samotnej vedeckej práce, naučila som sa jednu techniku, pomocou ktorej sa mi niečo podarilo ako prvej na celej Mayo Clinic. Keď to človek vidí, že naozaj to funguje, naozaj sa to podarilo a naozaj to aj k niečomu vedie vo výskume, dokonca sa vďaka tomu potenciálne otvoria aj nové obzory hľadania lieku na Parkinsonovu chorobu, tak to je naozaj skvelé, že sa mi to podarilo.
Je pre ženu-vedkyňu ťažšie presadiť sa vo vedeckom svete? Na Slovensku je veda stále oblasť, v ktorej dominujú muži, alebo to tak nie je?
Na začiatku, po skončení školy, je vo vede určite viac žien a obzvlášť to platí na Slovensku. Ale ako sa ide v kariére ďalej, tam už prevažujú muži. Samozrejme to súvisí aj s tým, že ženy majú rodiny, deti a vedecká práca ide viac do úzadia a to si myslím, že viac súvisí s ambícioznosťou na Slovensku.
Vôbec to nie je o tom, že by ženy mali menej skúsenosti alebo by boli menej zručné alebo by nedokázali vymyslieť vedecké nápady. Skôr to súvisí s tým, že nastavenie spoločnosti spôsobuje to, že ženy sú prirodzene menej amíciozne.
Keď to porovnám s Amerikou - tam je veľká podpora a dôraz na to, aby ženy mali vhodné podmienky na prácu, aj keď majú rodinu, aby mali svoj „drive“, aby si budovali vlastné výskumné skupiny a prichádzali s nápadmi. Tu takú podporu necítim, a myslím si, že je to rokmi vybudované - ženám príde prirodzené, že nejdú v kariére vyššie, ale vzdajú sa jej v prospech rodiny. Zišla by sa určite podpora ambicióznosti žien aj vo vede, lebo určite majú rovnaké schopnosti ako muži.
Aj vy ste sa stretli s predsudkom alebo problémom, ktorý vyplýval z toho, že ste žena?
Bohužiaľ áno. Dávajú mi to niekedy pocítiť najmä starí profesori. U nás na oddelení napríklad v mojom veku nie je žiadna iná žena, ktorá by sa snažila sa vybudovať si vlastnú skupinu, písala granty a zháňala peniaze pre svoj výskum. Ženy skôr pracujú na iných témach týchto profesorov.
V súčasnosti aj vyučujete nádejných vedcov. Čo by ste povedali mladým ľuďom, ktorí váhajú čí ísť študovať vedu?
Určite ísť. Aj z tejto pandemickej situácie je jasné, že veda bude v budúcnosti riešiť rôzne problémy, nielen pandémie, ale aj let na Mars, klimatické zmeny. A bude to práve veda, ktorá bude pomáhať problémy riešiť, takže to je určite obrovská motivácia pre budúce generácie stať sa vedcami.
Aj svojich študentov sa snažím viesť štýlom, že veda, napriek tomu, že znie strašne exaktne, dáva obrovský priestor fantázii. Veci nemusia byť len také, ako sme sa ich naučili v učebnici, ale možno sa aj zamyslieť, čo by sa stalo, keby to bolo takto alebo takto. V tom je veľký priestor na rozvíjanie fantázie.
