“Sú to presne také isté deti ako by našli kdekoľvek na svete. S inou štartovacou pozíciou, s inou štartovacou čiarou, ale vždy budú rozdielne štartovacie čiary.
Aj deti, ktoré sa narodia v dedine, a deti, ktoré sa narodia v Bratislave, majú inú štartovaciu čiaru. Deti, ktoré sa narodia vysokoškolským rodičom, a deti, ktoré sa narodia rodičom s učňovkou - iná štartovacia pozícia. Ale je podľa mňa veľmi dôležité, aby učitelia podchytili v deťoch, čo vedia a čo je dobré,” hovorí Monika Podolinská, učiteľka z Muránskej Dlhej Lúky, ktorá je nominovaná na prestížnu cenu Global Teachers Prize.
“Ja sa bojím len psov. Nebojím sa ísť do osady, cítim sa tam nesmierne bezpečne. Sú to ľudia, ktorých poznám už veľmi dlho, učím tam už 13 rokov. Ja ich poznám a oni poznajú mňa. Vedia, že nie som sociálka, že ich nekritizujem. Vedia, že keď môžem, pomôžem. Že nedávam zbytočné sľuby. Nemám sa tam čoho báť.
Ja nikoho nenútim, aby šiel do osady, ale hovorím im, vymeň sa s nimi, keď ti nejaké veci vadia. Skús si žiť ako oni. Tie osady majú svoj systém, svoje námestíčka, ulice, miesta, kde je veľa psov. Je to taká zmes murovaných domov, hlinených domov, drevených domov. Nech sa každý ide pozrieť, kto chce zistiť, aké to je. Ak to nechce, nech si to pozrie len v televízii, ale nech nesúdi, keď nevie, nezažil to a nespal v ich posteli, nesedel pri ich stole. Nech to nerobí,” dodáva Monika Podolinská o predsudkoch o osadách.
Ako posledný rok fungovali školy s chudobnými deťmi? Nebála sa chodiť do osady počas vrcholu pandémie? A čo by povedala ľuďom, ktorí hovoria, že s deťmi z osád sa nedá nič robiť?
Pozrite si rozhovor Zuzany Kovačič Hanzelovej s učiteľkou a Bielou vranou Monikou Podolinskou.
