Po tridsiatich rokoch si už spomínam na november '89 ako na veľké emócie, na veľkú slávnosť. Na sústredenie energie, prekonávanie strachu a obáv. Lebo na námestí, kde v 68. roku rachotili tanky a rozháňali ľudí, niektorí aj prišli o život, sa zrazu stretli davy.
Otvorili sa hranice, ľudia pochodovali do Hainburgu cez železnú oponu. Ja som sa plavil na lodi na Devín a vedľa mňa stál Karel Kryl, ktorého sme roky mohli počúvať iba z utajenej gramofónovej platne, aj to len potichu, aby susedia veľmi nepočuli.
A zrazu sa všetky tajné túžby stávali skutočnosťou. Táto spomienka zostáva nielen vo mne, ale aj v každom účastníkovi.
