Boli sme na futbalovej piatej lige

Väčší krik počuť z ihriska než z hľadiska. Futbal v Príbelciach.

Väčší krik počuť v Príbelciach z ihriska než z hľadiska. Doobeda kostol, poobede futbal.

Je nedeľa, tri hodiny popoludní a z evanjelického kostola na kopci sa ozýva posledné zvonenie tohto dňa. Tunajší zvonár Pavol Šebian má 61 rokov. Kedysi sa učil za vojaka, potom šoféroval nákladné autá v Česku, dnes sa však ponáhľa na ihrisko, kde sa chystá prvý domáci zápas jarnej časti sezóny.

Sme v Príbelciach v regióne Hont neďaleko Veľkého Krtíša, v obci známej folklórom, súborom Bažalička a pieskovým lomom, v ktorom sa stále dajú nájsť žraločie zuby či skameneliny. Je to dedina, kde stále lacno zoženiete domáci kozí aj kravský syr, domáce maslo, mlieko, vajcia aj tvaroh.

Kto vybehne na lúky ponad obec, okrem černíc a šípok, ktoré tu rastú všade ako burina, môže si priniesť desiatky druhov liečivých byliniek. A komu sa nelení šliapať do zalesnených kopcov, ten nepotrebuje kupovať hríby. Miestni sú hrdí aj na rodákov zo susedných obcí - hercov Júliusa Pántika, Štefana Kvietika a Milana Kňažka.

3.jpg

Verný klubu už 39 rokov

Dnes nás však zaujíma futbal. Síce mu vôbec nerozumieme, ale spoliehame sa na to, že domáci nám všetko potrebné vysvetlia. Príbelce hrajú piatu ligu, v aktuálnej sezóne majú na konte pätnásť zápasov, dve výhry, päť remíz a osem prehier. O chvíľu ich čaká šestnásty zápas a deviata prehra.

Prvé dva jarné zápasy prehrali vonku a v tabuľke okupujú jej spodok. Šebian je napriek tomu verný domácemu klubu už 39 rokov. Občas sa s kamarátmi chodia pozrieť aj na zápasy vonku „podľa toho, koľko motorov zoženieme." Na hlave vytrvale nosí šiltovku s logom FC Barcelona.

V obci má žiť okolo 560 ľudí, domáci však radia nespoliehať sa na oficiálne údaje. Viac ako stovka z nich je vraj preč, lebo buď študujú, alebo odcestovali za prácou mimo regiónu.

Schádzame z kopca z horného konca, na uliciach je však mŕtvo. Trochu začíname pochybovať, či je dedinský futbal fenomén ako v minulosti. Všímajú si nás len štekajúce psy, kým my si všímame sliepky, kačice, husi a ovce.

Ihrisko je strategicky umiestnené medzi Hornými a Dolnými Príbelcami, ktoré oddeľuje hlavná cesta na Veľký Krtíš. Treba po nej prejsť takmer 200 metrov a dávať si pozor na autá, keďže na výstavbu chodníka nik nemyslel a ani šírka krajnice nie je žiadnou výhrou.

4.jpg

Nedeľný program - kostol a futbal

Pol hodiny pred začiatkom zápasu to na veľký športový sviatok nevyzerá. Platíme vstupné 1 euro a sledujeme rozcvičku mužstiev. V areáli je už síce otvorený bufet, fanúšikov však nevidieť. Na lavičke sedí len jeden - bývalý dlhoročný starosta obce, dnes hasič a predseda futbalového klubu Pavel Kollár.

Upokojuje nás, že ľudia prídu, lebo futbal „je niečo, čo priťahuje veľa ľudí z dediny stráviť popoludnie pri športe a ponaprávať si hlasivky." Nedeľná kultúra sa skladá z dvoch akcií. „U nás v Príbelciach je to tak. Ľudia sa stále orientujú na cirkev, sú dosť pobožní, takže doobeda kostol a poobede šport."

Počet divákov sa odvíja od atraktívnosti súpera. Keď tu hrajú susedné Čebovce, je to veľké derby a vraj príde aj viac ako 300 ľudí. Na žiadne bitky medzi fanúšikmi si však Kollár nepamätá.

Sledujeme reklamné pútače na ihrisku a konštatujeme, že majú dosť sponzorov. Šéf klubu nás vyvedie z omylu, niektorí vraj už nimi nie sú, len pútače ešte nezvesili. „Najväčšiu finančnú záťaž znáša obec." Ročný rozpočet klubu sa pohybuje na úrovni 3700 eur.

Príjem zo vstupného nepokryje ani energie, klub musí platiť aj rozhodcov. Kollára preto hnevá slabá štátna podpora masového športu na dedinách. Kluby majú problém vychovať mladých pre vyššie súťaže, „aj z Príbeliec sa aktuálne presadil len jeden, ktorý hrá maďarskú ligu."

Priznáva, že o korupcii nemá žiadne ilúzie. „Nazdávam sa, že existuje aj v nižších súťažiach. Vidieť to na správaní rozhodcov, a aj fanúšikovia odhalia, či pískajú správne, alebo sa snažia mančaftu ukrivdiť. Je ťažké to dokázať, ale myslím si, že to funguje."

Tribúny predstavujú len nezastrešené drevené lavice, v jedinom vyvýšenom prístrešku je pripravená kamera na statíve. Klub musí na vlastné náklady zabezpečiť videozáznam a odovzdať ho na zväze.

7.jpg

Naši sú Holanďania

Pod prístreškom sedí zatiaľ osamotený 58-ročný vyučený vodoinštalatér a dnes nezamestnaný Milan. Trochu vidieť, že prípadné víťazstvo aj prehru oslávil už vopred. Keď zbadá kameru, víta nás pesničkou „poďme chlapci, poďme zbíjať, bo nemáme za čo píjať..."

O pol štvrtej napočítame okolo 70 divákov, medzi nimi 10 žien, niekoľko podnikateľov, krčmových štamgastov aj mladých párikov. Dnešný súper, ktorým sú Tomášovce, veľmi neláka, problémom je aj chladné a veterné počasie. Stále sa nehrá, klubu nefunguje tlačiareň, oproti plánu sa začína o 15 minút neskôr.

Pýtame sa, ktorí sú naši. „Veď Holanďania, v oranžovom," zasväcuje nás mladík v teplákoch. Neskôr zisťujeme, že Príbelce špeciálne klubové farby nemajú, k dispozícii sú aj modré a biele dresy. „Podľa toho, aké sponzor dal," smeje sa mladík.

Zápas sa od začiatku nevyvíja dobre, domáci skôr bránia a z hľadiska sa začínajú ozývať výkriky „to je strašné", „hrajme už niečo", „čo robíš," ironické poznámky typu „ty bežkaj, bežkaj, vytiahni si fusakle", „ďakujeme" a „rozhodca je s nami." Počuť aj bufetárku, ktorá povzbudzuje slovami „chlapci, ale takto sa to nerobí."

Publikum je však skôr chladné, väčšie emócie cítiť z ihriska, kde si brankári na oboch stranách idú vykričať hlasivky. Niektorých hráčov skôr počuť ako vidieť. Prvé vulgarizmy zaznievajú z ihriska, z hľadiska prídu až tesne pred koncom zápasu. Niektorí však už vtedy rozoberajú zjavne atraktívnejšiu tému - porotu televíznej speváckej súťaže X Faktor.

Lopta občas letí na zaparkované autá za divákmi, občas za plot. Najväčší potlesk dostáva domáci hráč s číslom 13 po tom, čo nádherne zahrá priamy kop z hranice šestnástky. Brankár súpera sa však nachytať nedal.

8.jpg

Krik v kabíne

Domácemu brankárovi, ktorý kedysi hrával aj za Prievidzu, tu nepovedia inak ako Muco. Keď zlikviduje tretiu šancu súpera, zatlieskajú mu. Keď si potom súper strelí vlastný gól, pre Príbelčanov to dokonca začne vyzerať nádejne. V tej chvíli nik netuší, že aj všetky ostatné góly strelia chlapci z Tomášoviec, tentokrát však už do správnej bránky.

Čo sa cez polčas dialo v kabíne, mohol počuť každý, kto stál v rade na pivo v bufete. Nepomohlo ani zavreté okno. Pavol Šebian iba poznamená, že za to môže zlá konštelácia hviezd a celé to „stojí za prdlajz."

V kabíne bol aj Stanislav Celleng, podporovateľ domáceho tímu a zamestnanec ministerstva vnútra. Dianie vnútri príliš komentovať nechce, skúsil to radšej diplomaticky: „Chlapci si medzi sebou povedali, čo potrebujú. To je všetko."

Domáci nakoniec prehrali 1:4. Všetci sa zhodli, že rozhodcovia pískali spravodlivo a chlapci si za prehru môžu sami, hoci pri ich prvom príchode na ihrisko ktosi vykríkol, že si mali ísť radšej vypiť a rovno zapísať výsledok.

V bufete sa od Márie Kollárovej, ktorú všetci familiárne volajú Maňa, dozvedáme, že tržby najviac ovplyvňujú dve veci - súper a výsledok zápasu. Ideálne je teda okresné derby s víťazstvom domácich. Najviac ide pivo po jednom eure a poldecáky po 60 centov. Keďže Kollárová prevádzkuje aj jediné bistro v celej dedine, to je počas futbalu zatvorené. Všetci štamgasti sú totiž na ihrisku.

Na kupujúcich sa nesťažuje, zvyknú byť slušní a konflikty nevznikajú ani s pribúdajúcimi promile. Nepáči sa jej však, že napriek smetným košom odhadzujú diváci plastové poháre pod lavičky. Zvláštnosťou sú okoloidúce autá. Keď vidia, že sa hrá futbal, pozdravia zatrúbením.

Športová akcia sa končí v miestnom bistre, kam pár miestnych príde na už lacnejšie pivko s poldeci, aby si ešte trochu pofrfľali a po pár minútach začali riešiť úplne iné starosti. O futbale sa bude hovoriť zase až o týždeň. Koniec koncov, česť Príbelčanov v ten deň zachraňovali žiaci, ktorí svojmu súperovi naložili 10:2.

O výsledky tu však aj tak nejde. Domáci nám vysvetľujú, že futbal je jedna z mála kultúrnych akcií, kde sa môžu vo veľkom stretnúť, podebatovať a spolu si vypiť. Jeden platí druhému, ten ďalším trom, tí to všetkým vracajú, aby sa kolečko zopakovalo v inom rozostavení. V priebehu pár minút sme do kolečka prijatí aj my, a keby sme sa nebránili, po vlastných asi neodídeme. Áno, dedinský futbal je stále veľký fenomén. Tak určite.

5.jpg

6.jpg

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

TOP videá