Nehaňte ľud môj
Nehaňte ľud môj je relácia o slovenskom folklóre. Pripravujú ju Mišo Veselský a Martin Kleibl. Verejnoprávne informácie a hodnotný bulvár v jednom.
Polomka je rázovitá horehronská obec, kde "ušli mjäkceňe". Keď sa rozprávate s miestnymi, ktorí ešte hovoria po starom - v nárečí, máte pocit, akoby ste čítali mailovú komunikáciu kde pisateľ pridával interpunkciu, len keď sa mu zachcelo. Skrátka - bez mäkčeňov. Na tejto lingvistickej anomálii sa ľudia z okolitých dedín odjakživa v dobrom bavili a vymýšľali vtipy. Napríklad ako sa stretnú dvaja "Polomcania" a rozprávajú sa: "Kam ides?" "Do kina, na Janosika." (síkať - močiť).
Keď sme prišli k Márii Horváthovej, ostali sme trochu sklamaní, pani Mária totiž pri rozhovore s nami akosi podvedome prepla do "normálnej" Slovenčiny, aby sme rozumeli a nedajbože ju prinútiť hovoriť v nárečí. Na povel to proste nešlo, nikdy to od nej nikto nechcel.
A vôbec, radšej "vysíva", ako rozpráva. Aj počas rozhovoru, bez ihly a nite sa proste necíti vo svojej koži. Ukázala nám svoju prácu - kroje, ktoré zdobia jej výšivky. Polomské vzory sú neskutočne pestré a bohaté a my sa nevieme vynadívať na toľkú krásu.
Tetka Horváthová chodí v kroji asi od svojich pätnástich rokov. V povojnovom čase, keď kroje pomaly nahradzovalo mestské oblečenie, mladá Mária "od Sameľa" sa zrazu zaťala a začala chodiť len v kroji, či sviatok, či piatok. A vydržalo jej to dodnes, kedy kroj začína byť znova v móde.
Ako osemnásťročná sa vydala "do Smuduľaka". Popri robote a deťoch vyšívala, tkala na krosnách a tak je tomu dodnes, lebo ako hovorí - "a co buďem ľezať?"
Keď sme prišli, rýchlo zavolala dcéru a vnučku, aby nám zapózovali v nádhernom svadobnom kroji. Najmä polomská parta je úplná špecialita, vpredu na spánkoch má dva podlhovasté brmbolce zvané kicki. Vzadu z nej visia dlhánske, 125cm stuhy, vpredu je čelenka - korunka s "ovsikom" z perál a trepielok. Citujeme slová mladej, hrdej Polomčanky: "Vyzerá to trochu ufoidne, ale je to kus nádhery...naozaj fashion záležitosť!"
Pani Mária vyšíva okrem párt aj opľecká a tiež mužské košele s hrdým vzorom na prsiach. Dlhší čas sme sa rozprávali o kapke - čepci, ktorý nosia ženy od svadby až do smrti. Dá sa povedať, že doslova, tetka Mária opakuje, že bez kapky by vydatá žena nemala ani z domu na dvor vkročiť, nieto ešte na ulicu. Takto naši predkovia vedeli jednoducho oddeliť dievky súce na vydaj od vydatých žien. Ako by to inak muži na podvečernej spoločenskej udalosti rýchlo a spoľahlivo zistili, keď ešte nebola elektrina? Poďte sa pozrieť na nádherné polomské kroje a pani Máriu Horváthovú, ktorá ich s láskou vyšíva už niekoľko desiatok rokov pre celú dedinu.
