Anton Vranka je občianskym povolaním architekt. Donedávna vysokoškolský pedagóg, slovenský priekopník disciplíny zvanej bionické modelovanie. Ak prejavíte záujem, dokáže vás v momente vtiahnuť do svojho sveta a dozviete sa neuveriteľné súvislosti.
Napríklad medzi prírodou, architektúrou a hudbou. Jeho pracovňa vyzerá zvláštne, všade visia čudesné útvary z papiera, vyzerá to ako niečo medzi japonskými origami a detskými vystrihovačkami. A pomedzi to gajdy a rôzne píšťalky. A kvôli tým sme prišli. Náš kameraman a fotograf Martin Kleibl o ňom vedel už dávno, nejaký ten semester (presnejšie jeden) totiž chodil na jeho prednášky, potom sa však vrhol na štúdium fotografie. Pamätal si však, ako pán Vranka pred Vianocami rozveseľoval svojich študentov hrou na gajdy, priamo na akademickej pôde.
Ťažko povedať, čo je Anton Vranka viac, či architekt, alebo hráč na ľudové nástroje. Obidva tieto svety sú do seba vrastené a ako sám hovorí, navzájom sa dopĺňajú. A dodáva, že spoločný základ majú v prírode. Anton Vranka nie je typ výrobcu a hráča, ktorý vyrastal v prostredí, kde by bola živá hráčska tradícia. Žil už v Bratislave a záujem o svet ľudových nástrojov u neho naštartovala manželka, keď mu niekedy v 70. tych rokoch venovala na Vianoce píšťalku. Neskôr nasledovala v kuchyni zhotovená fujara a potom gajdy. Do terénu nechodil, všetky Informácie mal z odborných kníh o nástrojárstve. Čo sa však gájd týka, jedného človeka si predsalen zvolil za svojho guru. Interpretačný štýl a repertoár študoval z nahrávok chýrneho gajdoša z Veľkého Zálužia - Jozefa Antalíka. Na folklórnom festivale v Detve prišiel za ním a oslovil ho: "Pán Antalík, vy ste môj učiteľ." "Ako učiteľ, veď som ťa v živote nevidel." - znela odpoveď. A tým sa začalo ich priateľstvo a gajdoš Vranka mal odvtedy informácie priamo z prvej ruky.
Keď Vranka začal spolupracovať s Orchestrom ľudových nástrojov, často mával problémy s ladením - gajdy sa u nás používali väčšinou sólovo a túto oblasť nebolo treba zvlášť riešiť, uspokojivé bolo, ak gajdy ladili aspon samé so sebou. Ale keď ich bolo treba zladiť s orchestrom, narobili veľa starostí. Ladenie trstinových piskorov nebolo stabilné, menilo sa, ako piskor nasával vodu. A tu začal Vranka experimentovať s obyčajnými guľôčkovými perami. Výsledkom bol piskor rezistentný voči vode, so stabilným ladením, čo bol dovtedy nesplniteľný sen. (viac nám o problematike piskorov porozprával Juraj Dufek, ktorý sa naučil robiť gajdy práve od Antona Vranku. Teraz dodáva piskory podľa vlastného patentu väčšine slovenských gajdošov http://tv.sme.sk/v/27224/pesnicka-od-u2-ho-priviedla-k-laske-ku-gajdam.html).
Pán Anton Vranka je nesmierne zaujímavý človek a stretnutie s ním vás obohatí a zahreje. Nezvyčajná je kombinácia jeho dvoch najväčších záľub - architektúry a hudby. O každej vie rozprávať neuveriteľne pútavo. Keď sme od neho odchádzali, len sme si povzdychli, materiálu sme mali natočeného na celovečerný dokument. Hádam niekedy inokedy. Rozhodne by to bol dobrý film.
