Takmer sedemdesiatročný Ladislav Slobodník je debnár z Podkoníc. Remeslu sa vyučil v škole a začal ho aj vykonávať, nástup moderných materiálov v 70. rokoch minulého storočia však spôsobil, že upadalo do zabudnutia.
Musel si nájsť inú prácu, pred dvadsiatimi rokmi sa však rozhodol, že opäť začne s tým, čo miluje najviac. Nevyrába debny, ale sudy na víno, pálenku a koňak, gelety na bryndzu, putiry na kyslé mlieko, varechy na žinčicu. Salašnícky riad je jeho srdcovka.
Je síce rozčarovaný z toho, že vďaka predpisom EÚ sa už dnes žinčica na salašoch nesmie uskladňovať v drevených nádobách, iba sa však pousmeje a naznačí, že bačovia sú fičúri a byrokracia únie s nimi nevybabre.
Debnárstvo v sebe skrýva aj prekvapenia - napríklad ohnúť „dúšky" suda predstavuje niekoľkohodinový proces, v ktorom sa drevo poctivo varí, aby si s ním poradil debnársky preš. Všetko musí sedieť na stotiny milimetra, inak by sud tiekol. Človeku sa až nechce veriť, že všetko drží bez lepidla, iba s pomocou nerezových obručí.
Náhoda chcela, že sme prišli na návštevu v čase, keď ujko zhotovoval dar k 85. narodeninám profesora Štefana Nosáľa. Všetko najlepšie.
Chcete počuť nádhernú slovenčinu a spoznať slovíčka, ktoré sa už dnes nepoužívajú? Viete, čo je geleta, dúška, amerikáň, denko, modla, čo znamená zaklagať?
Pozrite si video, lebo ako ujko Laco hovorí, o desať až dvadsať rokov už na Slovensku debnára asi nestretnete.
Staňte sa fanúšikmi relácie Nehaňte ľud môj na Facebooku - kliknite.
