Ráno v Pečeniciach. Prihováram sa staršiemu mužovi s naloženým fúrikom a pýtam sa, ako sa dostanem k valu, ktorý miestni nazývajú Spečený.
Po chvíľke premýšľania ukazuje na kopec nad dedinou. „Niekde tam hore by to malo byť, ale kde presne neviem," odpovedá.
Viac mi povie starostka na obecnom úrade. „Poznám pána, ktorý tu má chalupu. Venuje sa tomu a ak má čas, zavedie vás tam rád," hovorí starostka, dvíha telefón a vzápätí dohaduje stretnutie.
Jozef Šimonek, pre ktorého je Spečený val srdcovou záležitosťou, nás vedie na svoju chalupu. Odporúča vyložiť z fototašky nepotrebné veci. Val nie je blízko.
„Trochu sa prejdeme. Bude vám to ťažké. Autom sa tam nedá ísť," hovorí starostlivo.
Asi po dvadsaťminútovej chôdzi do mierneho svahu sa objaví prvá tabuľa. Informuje o faune miestnej prírody a o trase k valu.
„Sme na náučnom chodníku, ktorý sme s bývalým starostom robili zadarmo," hrdo zdôrazní a plynulo pokračuje, „viete, neboli peniaze na nič." Kráčame stále do kopca, pokiaľ sa dá, obchádzame a preskakujeme skaly.
Na miernej rovinke plnej obrovských balvanov ukazuje sprievodca na veľké kamene so zárezmi.
„Sme v priestore, ktorý je podľa názorov niektorých odborníkov pozostatkom prírodnej dielne, kde obyvatelia v dobe neurčitej brúsili rôzne nástroje a pomôcky pre vtedajšiu prácu a stavbu valu," ukazuje na kameň.
Po chvíli sa dostávame k prvému úseku, takzvanému Spečenému valu. Už začína byť viditeľný. Na asi tri až päť metrov širokej hromade skál je postavená informačná tabuľa s opisom valu.
Šimonek sa zohne, zoberie do ruky červenú skalu. „Pozrite sa, tento fragment vylúpnutý z valu ukazuje na vysokú teplotu, ktorú pri nejakom požiari val prekonal. Jasne to ukazuje, že kameň bol vystavený obrovskej teplote," rozpráva a prstom ukazuje na sfarbený kameň.
Približne sedemstometrový pás kamennej sutiny, tiahnúci sa po vrstevnici, miestami pripomína širokú cestu, inde zas vysoký zvetraný múr, kde už skaly viditeľne prikrýva zem.
Val pretína poľná cesta, zjavne pre ťažkú techniku. Niekto si za socializmu potreboval skrátiť cestu, tak dal časť valu jednoducho zbagrovať.
„Takto si vážime kultúrne pamiatky," nahnevane zdôrazňuje Šimonek.
Po asi trojhodinovej chôdzi sa val stráca. Údajne niekde v horách o niekoľko kilometrov ďalej pokračuje.
