Orava je kraj, v ktorom môžete stráviť mesiace, a vždy bude na čo pozerať. Niektoré poklady sa však hľadajú ťažšie, lebo sú ukryté v súkromí a záujemca sa k nim dostane len vtedy, keď natrafí na správnych ľudí. V dedinskej krčme, keďže štamgasti vedia úplne všetko, respektíve pri náhodnom stretnutí s tými, ktorí vedia veľa.
Ak niekedy zakotvíte v hornooravskej dedinke Babín s necelými 1500 obyvateľmi a chcete si pozrieť to, čo je pred turistami ukryté, nájdite si Helenu Siváňovú alebo Lenku Červeňovú. Tá prvá je nevestou a druhá vnučkou jedného z najlepších slovenských insitných rezbárov Štefana Siváňa (1906 – 1995).
Vezmú vás do drevenej chalupy, ktorá síce nie je múzeom na papieri, ale v skutočnosti ukrýva rezbárske poklady. A hoci Lenka tvrdí, že po tom, čo jej dedo trikrát vyhorel (1930, 1934, 1981), už nebol schopný drevenicu uviesť do pôvodného stavu, stále je čo obdivovať.
Človek má pocit, že čas sa zastavil niekde v roku 1971, keď sa Siváň v Babíne stretol s Dominikom Tatarkom. Možno debatovali aj o tom, ako sa dá drevu vdýchnuť duša. A že sa dá, o tom jeho nevesta Helena nepochybuje.
Uvidíte tvorbu človeka, ktorý na to, aby prilepšil chudobnej rodine, musel tvrdo drieť ako roľník a kolár. Ako sa píše na webstránke Oravskej galérie, „k vyrezávaniu plastík sa dostal cez vyrezávanie betlehemov, s ktorými chodil v 20. - 30. rokoch koledovať. Prešiel nielen odľahlé miesta Slovenska, ale aj Moravu a Sliezsko. Betlehem i figúrky (bôžatá) si sám aj polychromoval a pri ich výrobe vychádzal z tradície rezbárstva sakrálnych plastík. Tento charakter si zachovali aj jeho voľné plastiky s tradičnými námetmi.“
Na stránke muzeum.sk sa zase dozviete, že Siváň „popri práci na gazdovstve vytváral voľné plastiky, ktoré vychádzali z tradícií sakrálneho sochárstva a preberali zaužívané ikonografické schémy. V 60. rokoch sa o jeho tvorbu začali zaujímať niektorí slovenskí výtvarní umelci, teoretici a spisovatelia. Pod ich vplyvom začal Siváň po prvýkrát vytvárať sochy väčších rozmerov a rozšíril aj záber spracúvaných námetov. Drevené sošky a sochy v pestrej motivickej škále sa postupne stali predmetom záujmu galérií a múzeí. Najväčšiu zbierku plastík na Slovensku v počte 95 kusov od tohto autora vlastní Oravská galéria v Dolnom Kubíne.“
Na inom mieste webstránky sa píše: „V jeho tvorbe by bolo možné narátať niekoľko desiatok rôznych tém, mnohé však často opakoval a varioval. Náboženské námety, hlavne betlehemy, stáli pri zrode Siváňa – rezbára a sprevádzali ho celým životom. Sakrálne a biblické témy premieňal na členité naratívne výjavy. Z dedinského života zobrazil všetky formy roľníckej, remeselnej a pastierskej práce. Rodinu tiež varioval vo všetkých jej podobách. Najčastejšie zobrazoval matku obklopenú deťmi. Zo živočíšnej ríše často vyrezával medvede, kone, kravy, jelene, psy a, samozrejme, ovce... Fascinujúce sú jeho figurálne úle v tvare krojovaných ženských postáv v životnej veľkosti. Počas svojho dlhého života vytvoril rozsiahle dielo, ktoré vzbudilo zaslúženú pozornosť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Pravidelne bol zastúpený na výstavách medzinárodného insitného umenia v Bratislave. Jeho plastiky nechýbali ani na veľkolepej prehliadke súčasného insitného umenia v Paríži v roku 1982. Siváňovo umenie sa objavilo, rozvinulo a odišlo s ním.“
Neverte tomu, jeho umenie tu ostalo. Trochu skryté, ale predsa.
