Úzky dvor z oboch strán zovretý domami, ktoré pamätajú časy našich praprababičiek. V jednom z domov kuchyňa s korytom, plným kysnutého cesta, na dvore strieška proti dažďu, pod ňou rozpálená pec. Okolo pobehujú, miešajú, miesia, vaľkajú a bochníky do pece nahadzujú štyri dámy v krojoch - Zuzana Balkóciová, Františka Lekýrová, Veronika Kamasová a Veronika Miškovkinová. Navštívili sme totiž Hrušov a ženy, ktoré vám hladom zahynúť nedajú.
Tetky od detstva vedia, čo je to žiť na lazoch a pripravovať domáci chlieb a lepníky. Zrelosť a skúsenosti ich zase plne oprávňujú porovnávať kvalitu toho, čo dnes nakupujeme s tým, čo kedysi produkovali doma.
Samotný lepník vzniká z chlebového cesta. Chlieb sa totiž v domoch piekol možno raz za týždeň. Muselo ho byť toľko, aby nasýtil celú rodinu, a musel mať takú kvalitu, aby sa v časoch, v ktorých domácnosti nepoznali igelitové vrecká, nepokazil. Z lazov bolo do dediny ďaleko, ignorovanie klasických obchodov malo svoju logiku.
Lepníky existujú slané (cesnakové) aj sladké (s tvarohom, cukrom a škoricou, prípadne lekvárové). Na oba sa dnes dáva najmä olej, ktorý kedysi nahrádzala výhradne husacia alebo kačacia masť, prípadne maslo. Sladkých sa vraj robilo pomenej, dámy nám promptne vysvetlili dôvody: „Nestačili sa s tým veľmi zabávať. Gazdiné museli ísť aj do žatvy, aj seno hrabať..."
Z čoho sa pripravujú? Z kvásku, múky, zemiakov, soli, cukru, vajíčok a oleja. Nasleduje relatívne dlhé miesenie, až „kým ruke sa nie čisťje". Pokračuje sa kysnutím, tvarovaním bochníkov, vaľkaním a nahadzovaním do kamennej pece. Nestačíme sa čudovať, akou rýchlosťou sa lepníkmi zapĺňa dlhý stôl na dvore. Všetci traja pritom kradneme a ochutnávame ešte surové cesto, nevediac sa dočkať, kedy nás tetky ponúknu.
V minulosti bolo droždie buď nedostupné, alebo poň bolo treba zbehnúť do dediny. Trochu komplikované, ak bývate na lazoch. Čím si teda ľudia vypomáhali? Jednoducho nechali vykvasiť omrvinky. Za hrsť z nich potom vzali, pomrvili do múky, a bolo.
Dajú sa lepníky pripraviť aj v klasickej rúre? Tetky poznajú odpoveď - dajú, ale nemajú poriadnu chuť. „Ak ich nepripravíte na dreve, nie sú to poctivé lepníky. Možno vám budú chutiť, ale keď skúsite tie pravé..."
Na otázku, či sú dnešné pekárske výrobky rovnako kvalitné ako v minulosti, tetky zamietavo krútia hlavou. Za dávnych čias si totiž každý svoje obilie zaviezol do mlyna, nechal ho pomlieť, a mal tak istotu, že bude piecť z vlastnej a kvalitnej múky. Dnešná hypermarketová múka je jednoducho iná. Zuzana Balkóciová: „Teraz by sme darmo zamiesili, nikdy ten chlieb nebude mať tú chuť, ako čo mal dakedy." Veríme jej a nemyslíme si, že jej názor formovala len nostalgia.
Ak sa budete túlať po Hrušove alebo okolí, tieto tetky si určite vyhľadajte. Vedia robiť to, čo sa z našich dedín vytráca. A trend sa nezmení, hoci lepníky chutia božsky.
Nehaňte ľud môj je relácia TV SME, venovaná rôznym podobám slovenského folklóru.
Poznáte jednotlivcov alebo skupiny, ktoré folklór milujú, prezentujú, dokážu o ňom zaujímavo rozprávať a aj ho predviesť ostatným? Vedia tancovať, spievať, tkať, kuť, rozprávať o krojoch, valaškách, výrobkoch zo šúpolia, dreva, kovu, či z čohokoľvek iného? Ovládajú niečo, čo by obohatilo ostatných? Venujú sa činnostiam, ktoré postupne vymierajú? Pošlite nám tipy na karol.sudor(at)smeonline.sk.
Autor: foto Martin Kleibl
