Nehaňte ľud môj
Nehaňte ľud môj je relácia o slovenskom folklóre. Pripravujú ju Mišo Veselský a Martin Kleibl. Verejnoprávne informácie a hodnotný bulvár v jednom.
Pochádzať z Banskej Bystrice a vedieť brnkať na gitare, to dokáže hocikto. Presťahovať sa do bratislavskej Petržalky a v paneláku vyrábať fujary, to chce silnú lásku k folklóru a pevné nervy. Stalo sa tak ešte v roku 1977. Ja som vtedy nacvičoval chodenie po vlastných, Mišo ešte len premýšľal, kedy uzrie svetlo sveta. V každom prípade sme obaja tušili, že o nejakých 33 rokov sa za ním skočíme pozrieť.
V Tomášove, dedinke neďaleko hlavného mesta, kde dnes fujarista a píšťalkár Marian Plavec žije, na nás doráža síce malý, ale uštekaný havo. Prezradíme mu, že ak nás nechá nakrúcať, jeho pán bude slávny a bude mu môcť kúpiť tie najfajnovejšie granule. Havo sa okamžite stiahne a nechá nás pracovať.
Cesty dreva sú nevyspytateľné
Ako niekomu v Petržalke napadne vyrábať tento aerofónny drevený ľudový nástroj? „Po skončení školy som túžil po fujare, ale ako mladé manželstvo sme si to nemohli dovoliť, bolo treba nakúpiť postele a iné veci. Tak som si fujaru jednoducho vyrobil. Rady som čerpal od majstrov tak v hlavnom meste - tam ma jeden pán naučil vŕtať do dreva, ako aj v Podpoľaní, kde som sa dozvedal, ako sa robia prieduchy, hmatové dierky, či jednotlivé zdobenia," začína svoje rozprávanie Marian, keď sa strategicky rozložíme v jeho garáži, ignorujúc solídnu dielňu v podzemí. Denné svetlo je denné svetlo, vravíme si netušiac, že nakoniec zakotvíme v oboch priestoroch.
Kde chodil v Petržalke na vhodné drevo? „Spočiatku bolo aj priamo tam," smeje sa Marián, a vysvetľuje, že v tom čase rástli v Petržalke solídne bazové kúsky. Nejaké mu tiež zohnal švagor zo Žarnovice, ďalšie kúpil od kamarátov.
Je baza jediným vhodným drevom na výrobu fujary? Kdeže. Marian síce najčastejšie používa práve ju, ale za top fujary považuje kúsky vyrobené z javora. „Tie sú takým balzamom," vraví s tým, že vhodný je aj agát, ktorý má tvrdšie drevo, vďaka čomu má nástroj sýtejší zvuk, ale tiež jaseň. Dodáva, že často majú lepší zvuk drevá, ktoré nevyzerali práve najlepšie a naopak. „Cesty dreva sú totiž nevyspytateľné."
Použiteľná bola aj na oháňanie sa pred vlkmi a zbojníkmi
Je vôbec fujara slovenským nástrojom? Podľa Mariana ide o ťažkú až kacírsku otázku: „Vraví sa, že k nám prišla z balkánskeho polostrova počas valašskej kolonizácie, ďalšia verzia hovorí, že fujara sa objavila okolo roku 1700 severne od Banskej Bystrice." Keďže mu však jeden z fujarových nestorov povedal „syn môj, slovenskej fujare najlepšie rozumie náš človek," verí, že nástroj môže pochádzať aj od nás, veď „Detvanci boli veľmi zruční." Aby sme si nemysleli, že sme odhalili starostlivo ukrývané tajomstvo, vzápätí dodáva, že podobné nástroje má aj Papua - Nová Guinea, a že nikto dnes presne nevie, kde fujary naozaj vznikli.
Kto niekedy počul tento nástroj, určite si spomeníe na charakteristický rozfuk, ktorým začína lúdiť melódiu každý, kto sa k fujare postaví, nášho prezidenta nevynímajúc. Prečo je to tak? Marian vysvetľuje, že rozfuk má osobité poslanie, hoci ako mladého ho presviedčali, že sa to robí kvôli prefúknutiu starej pavučiny a vyhnaniu pavúkov z fujary. Vraj aby dobre hrala. V skutočnosti ide o preskúšanie registra tónov, o akési prvé oboznámenie sa s fujarou. „Rozfukom sa fujare pokloním za to, že som si na ňu mohol siahnuť a zahrať na nej."
Čo je na nej také fascinujúce, keď sa na nej ani nedá zahrať Desmod? Podľa Mariana práve ten špecifický zvuk a výtvarné prvky, teda ornamenty. Priznáva, že sa na nej pokúšal zahrať už aj džez a blues, ale vzdal to, pretože jednak sa to príliš nehodilo, jednak je tvrdým zástancom tradícií. Vysvetľuje, že každý bača si fujaru vyrábal k svojmu hlasu a postave. „Čím statnejší junák, tým vyššia fujara. Použiteľná totiž bola aj na oháňanie sa pred vlkmi a zbojníkmi."
Milenka aj prostriedok na zvýšenie dojivosti
Prichádza Mišov vrcholný moment - otázka, ktorú si starostlivo pripravoval niekoľko dní vopred, ktorú mal napísanú na papieriku aj v mobile. Ja ani fotograf Martin sme neverili, že sa ju spýta, urobil tak: „Je pravdou, že hra na fujare má psychologický účinok na ovce?" Marian miesto odseknutia, že ide o nezmyselnú otázku, rozpráva, ako mu starí bačovia tvrdili, že ak ovečkám zahrali na fujare, tie sa upokojili, pohodovejšie sa pásli, dokonca dávali viac mliečka. Všetko však dáva na pravú mieru dôvetkom, že fujara pôsobí skôr na baču, pričom pozitívne vlny sa z neho prenášajú aj na ovečky.
Spolu s Martinom Mišovi podsúvame otázku, či môže fujara nahradiť milenku. Mariana to nezaskočí: „V istom citovom a emotívnom zmysle áno, lebo pri fujare sa dá meditovať, dá sa prostredníctvom nej zhovárať." Dodáva, že sa nevraví „zadúchaj mi pieseň, ale povedz mi ju, vypovedz ju, vymumli ju cez fujarku". Milenku môže fujara pripomínať aj tým, že pri hre sa dotýka tela hráča, on sám sa jej dotýka perami, opiera si ju o brucho a kolená, čím vzniká bezprostredné spojenie. Pýtame sa, čo predstavovala fujara pre bačov. Marian: „Bola prostredníkom na zhováranie sa s prírodou, ovečkami a kamarátmi. Zväčša sa na nej hrali smutné a nostalgické melódie, ale aj tie predsa stoja za to."
Z čoho sa tento nástroj, ktorým by nikto nechcel dostať po hlave ani po krížoch, skladá? Marian poctivo vysvetľuje, Mišo ako píšťalkár prikyvuje. Ja len točím, niť strácam už po druhej vete, nasledujúce vysvetlenie preto berte s rezervou: Fujara sa skladá z hlavnej trubice, ktorej sa hovorí rezonančná, a z prídavnej trubice, ktorá sa volá vzduchovod. Obe sú vzájomne prepojené spojovacím kolíkom. Horná časť rezonančnej trubice má takzvaný prieduch, ktorý Marian označil za dušu fujary, pretože sa v ňom rodí zvuk. Dole sú hmatové otvory, ľudovo povedané dierky na prsty. Na spodnej časti vzduchovodu je otvor, do ktorého sa strká kolík so zrezaným koncom - tomu sa hovorí cecuľ. Aby som nezabudol, úplne dole na trubici je otvor. Jeho priemer súvisí s ladením. Zdá sa vám to komplikované? Varoval som vás.
Čerešnička na fujare
Miša zaujíma, ako je možné, že drevo, z ktorého je fujara vyrobená, má dve rôzne farby, svetlejšiu a tmavšiu. Zisťujeme, že tá prvá je prírodná, a tá druhá, na ktorej sa nachádzajú ornamenty, vznikla natretím plochy kyselinou dusičnou. Keď už sme pri dreve - Marian ho má v garáži vyložené pod stropom. Desiatky budúcich fujár na nás mrkajú, kým Marian vysvetľuje, ako sa vŕta poctivý „fujarový otvor".
Na prevŕtanie dlhého kusu dreva ho treba najskôr upevniť zverákom do koľajnice. Býva totiž ohnuté a týmto krokom sa vystrie tak, aby ním mohol prechádzať vrták - najskôr desiatka až dvanástka, neskôr aj tridsiatka. Koľko trvá prevŕtanie jednej fujary? Zvládol som ho už aj za 45 minút, zväčša to však vyjde na hodinku až 90 minút. „Ak sa zastavia kamaráti s vínkom, tak aj dlhšie," smeje sa Marian s tým, že baza sa vŕta v pohode, pretože dužina vedie vrták aj sama, pričom si v rámci toho možno aj - obrazne povedané - pospať. Pri javore by to však neriskoval, stačí chvíľa nepozornosti a znehodnotí sa celý kus. „Také čosi človeka vždy nazlostí."
Keď je otvor prevŕtaný, začína sa proces, pri ktorom si môže každý oddýchnuť. Pauza totiž trvá tri až päť rokov - toľko času ubehne, kým drevo vyschne. Nedá sa to urýchliť? „Všetko sa dá, ale výsledok tak aj vyzerá. Ja to robím poctivo."
Samotná výroba fujary by v prípade, že sa jej niekto venuje 8 hodín denne, trvala asi dva týždne. Prieduch síce spravíte rýchlo, hmatové dierky tiež, ale potom prichádza šmirgľovanie, aby bola trubica hladká, a najmä zdobenie, teda vyrezávanie ornamentov. Piplačka, konštatujeme, keď sa malý nožíček pred kamerou zarezáva do dreva.
Možno podľa ornamentov spoznať výrobcu a kraj, z ktorého fujara pochádza? „Samozrejme, každý má svoj rukopis, emblém. Dnes sa síce rozdiely medzi výrobcami stierajú, ale pri väčšine si trúfnem povedať, ktorý majster ktorú fujaru vyrobil," vraví Marian. On sám čerpal vzory od svojich učiteľov, častým motívom je tulipán. „Ornamenty sú takou čerešničkou na torte." Čerešničkou na fujare, dodáva Mišo. Poctivý nástroj stojí okolo 600 až 650 eur.
Dobrých fujaristov je vraj na Slovensku málo. Marian tvrdí, že ak trochu pridá, nebude to číslo väčšie ako 20. Dobrým fujaristom je podľa neho ten, kto je „aj írečitý, aj tomu dáva srdce, aj si vie nástroj vyrobiť, aj sa k fujare správa úctivo, aj nepodľahne komercii a biznisu". Dodáva, že existujú fujaristi introverti, ale aj šoumeni. Seba radí skôr k introvertom, fujaru považuje za vzácne dedičstvo a to, že ju naši ľudia dokážu vyrobiť, vníma ako tradíciu number one. A aj preto ho nehaňte, patrí k ľudu.
Nehaňte ľud môj je pravidelná relácia TV SME, venovaná rôznym podobám slovenského folklóru. Nový diel vychádza každý druhý týždeň.
Minulý diel s gajdošom Čalamachom aj o prasačinách si môžete pozrieť tu - kliknite.
Poznáte jednotlivcov alebo skupiny, ktoré folklór milujú, prezentujú, dokážu o ňom zaujímavo rozprávať a aj ho predviesť ostatným? Vedia tancovať, spievať, tkať, kuť, rozprávať o krojoch, valaškách, výrobkoch zo šúpolia, dreva, kovu, či z čohokoľvek iného? Ovládajú niečo, čo by obohatilo ostatných? Venujú sa činnostiam, ktoré postupne vymierajú? Pošlite nám tipy na karol.sudor(at)smeonline.sk.
Autor: foto Martin Kleibl
