My, národ slovenský, sme tu nie dlho, ale ani sopliak už nie sme. Preto by bolo vhodné oznámiť svetu a sebe samému, že my, národ slovenský, už nepotrebujeme vymýšľať si rozprávky o vlastnej veľkosti a hladkať sa po brušku. Už sme veľkí.
A tak za všetkých tých, ktorí majú radšej ruku priloženú k dielu ako teatrálne k srdcu, pokladáme pred vás Memorandum národa slovenského 2010.
Slovami pána ministra Jahnátka: „For betr fjúčr, for as.“
Tu je plné znenie memoranda:
Memorandum národa slovenského (2010)
My, národ slovenský, sme ľudom krásneho kraja spod Tatier až po Dunaj, od Moravy doprava až po Tisu. Až ste zašli do Užhorodu, to už ste ďaleko.
Sme štátotvorným národom. O tom sa inak veľa hovorí, tak keby tomu náhodou niekto nerozumel, znamená to to, že odkedy nám Ľudevít Štúr oznámil, že sme národ, trpeli sme útlaky tak statočne, až sa nám podarilo vytrucovať si svoj vlastný štát.
My, národ sme tu teda nie dlho, ale už ani zasran nie sme. Máme hádam aj zo 16 krížikov. To by vari mohlo znamenať, že my, Slováci, už sme veľké dievčatá a chlapci, a bohdá máme aj dosť vlastného rozumu.
O tomto bode môžu jestvovať pochybnosti, celkom isté je však to, že máme vlastný štát, vlastnú reč, štátne symboly, kultúru, hospodárstvo a suverenitu vôbec. To znamená, že nikto, komu sme to nedovolili, do nás nebude kafrať.
Už sme tu na to sami - v dobrom aj zlom.
Z toho vyplýva jednoduchá vec - už sa nepotrebujeme pred nikým brániť, už nám od nikoho cudzieho nič nehrozí. Husté reči hejmaďarov nám môžu ublížiť presne tak, ako vyplazený jazyk nevychovaného zasrana od susedov: nijako. My, národ slovenský, sme už veľký chlapec, a preto sa nebudeme z takýchto smradov robiť ťažkú hlavu.
Naopak, my, národ slovenský, máme už plné zuby toho, že tí najnárodnejší a najslovenskejší ešte stále vidia v každom Maďarovi druhého Apponyiho a v každej maďarskej škole semeno Uhorskej ríše.
Oháňajú sa pamiatkou našich otcov, ktorí vraj mreli za naše národné symboly. Pokiaľ nás, národ slovenský, pamäť neklame, najviac našich otcov pomrelo v povstaní proti tým, ktorí si potrpeli na hymny, vlajky a oddanosť otčine zo všetkých najviac.
My, národ slovenský, nie sme chrapúň, aby sme nevedeli vydržať v jednom štáte s menšinami iných národností, bárs aj by sme si s nimi kedysi všeličo preskákali. Práve naopak, to nech nám nie je prekážkou, ale cestou k dobrým vzťahom.
My, národ slovenský, ďalej chceme prehlásiť, že už nie sme žiadne decko, aby si pre nás voľakto musel vymýšľať rozprávky o tom, aký sme veľký a chrabrý národ. Tomu my musíme povedať, že trt makový.
Sme malý národ, ktorý nemá nijako oslnivú minulosť a žiaden nový dejepis pre školy s tým už nikdy nič nespraví. Nám to ale nevadí, lebo keď každý z nás bude len trošku chcieť, náš národ bude mať skvelú budúcnosť.
My, národ slovenský, nosíme svoju vlasť v srdci a preto jej nemusíme mať plnú papuľu. Ten, kto sa veľa bije do pŕs, že je Slovák, spravidla tými utlčenými rukami hovno pre vlasť urobí.
Prežili sme Keltov, Frankov, Avarov, Tatárov, aj Turkov, prežili sme Maďarov, Rusov, aj Čechov. Prežili sme feudalistov, fašistov, aj komunistov. Jedinečným talentom nášho národa je evidentne to, že prežijeme za hocikoho a hocičoho. Odkedy sme samostatní, je výzvou tohto národa prežiť hejslovákov a nacionalizmus.
