SME
Nehaňte ľud môj

Nehaňte ľud môj

Nehaňte ľud môj je relácia o slovenskom folklóre. Pripravujú ju Mišo Veselský a Martin Kleibl. Verejnoprávne informácie a hodnotný bulvár v jednom.

Načítavam video...

Keď zaspieval prasačinu, ľudia hneď počúvali

Ak gajdy neladia, utekajú ľudia, myši, mačky a za nimi všetka háveď, tvrdí obecný intrigán a gajdoš Ľubo Čalamacha Tatarka. Nehaňte ho.

Keď slnko nesvieti nad Horehroním, znamená to, že je zamračené. V takýto nádherný februárový deň vchádzame do Slovenskej Ľupče za gajdošom Čalamachom. Volá sa síce Ľubo Tatarka, ale tomuto výrobcovi ľudových nástrojov, človeku mnohých remesiel a maskotovi folklórnych festivalov nikto inak nepovie.

Čalamacha nie je hocikto - má vlastnú pečiatku, na ktorej si uvádza funkciu Oblastný gynekológ amatér a obecný intrigán. Neveríme, kým ju nevytasí a neopečiatkuje ňou hárok papiera. Keď tak spraví, utuží to naše vzťahy a bez najmenších problémov mu uveríme, že je aj členom strany SUPH (Strana umjerneného politického hyjenizmu). Máva aj svoje zjazdy, Čalamacha tvrdí, že najčastejšie prebiehajú spúšťaním sa z kopca.

8.jpg

Veslo ako nová moderátorská hviezda

Humoru stačilo, načim prejsť k hlavnému dôvodu našej návštevy. Čalamacha ešte okríkne svojho psa slovami „do búdy" a ten bez protestov naskočí do pick-upu, zaparkovaného na dvore, kde prespí celú našu návštevu. Môžeme začať nakrúcať.

Kým si Mišo Veslo Veselský, ktorého som v spolupráci s osudom vohnal do pozície moderátora (je odo mňa mladší, krajší, šikovnejší a nešušle), pripravuje úvodný vstup s mikrofónom (nakoniec ho v pohode natočíme na dvanásty pokus), s kamerou švenkujem po Čalamachovej obývačke. Po troch minútach usudzujem, že vložiť do relácie všetko zaujímavé, čomu sa ten človek venuje, je nemožné a rozhodnem sa pre samostatný veľký rozhovor niekedy počas leta. S ťažkým srdcom sa s Mišom dohadujeme, že musíme obetovať aj jednu z veľmi zaujímavých tém - výrobu črpákov. Čalamacha síce vyrába nádherné kusy a výhradne pôvodnou technológiou, ale hoci o nich zaujímavo rozpráva, folklórna téma sa do relácie zmestí len jedna - tentokrát vyberáme gajdy.

3.jpg

Valasi na salašoch už nehrajú na ničom

Čalamacha nás vedie do dielne na dvore a začína vysvetľovať, že pre gajdy je mimoriadne dôležitý výber správneho dreva. „Človek, ktorý vyrába pastierske riady alebo hudobné nástroje, musí drevo poznať. Keď sa ulakomí na chybné, vypomstí sa mu to. Raz som takto zabil dve hodiny práce - prasklina mi odtiaľ neskapala a musel som začať s novým špalíkom," hladí kus hrubého dreva Ľubo Tatarka. Na otázku, ako sa niekto vôbec začne venovať výrobe a hre na gajdy, odpovedá: „Mal som šťastie, že všade v okolí Slovenskej Ľupče boli vynikajúci inštrumentalisti - píšťalkári, fujaristi, gajdoši. Na gajdách hrávali najmä valasi." Vysvetľuje, ako sa v detstve túlal po kopcoch a lúkach, počúval hranie a spev pastierov, či ľudí, ktorí pripravovali seno na zimu. Tak sa mu to zapáčilo, až vznikla láska, ktorá ho neopustila dodnes. „Ale nielen gajdy sú nádherným nástrojom. Poznáte valašskú flautu? Starí valasi vraveli: Čože je to píšťalka, na tej zahrá aj kojenec, ale flauta, to je riadna frčkárina."

Odsúvanie gájd na perifériu sa Čalamachovi nepáči: „Žiaľbohu tí ľudia poodchádzali a nástupcov za sebou nenahali. Nechcem nikoho uraziť, ale valasi na salašoch už nehrajú na ničom." Ani na fujare, ani na píšťale, tobôž nie na gajdách. „Tí, ktorým bilo srdce pre ovečky, neboli dobre zaplatení, a tak si povedali, že radšej pôjdu robiť za riadnu mzdu do fabriky, ako drieť niekde na salaši. Na salaši totiž niet oddychu - cez deň sa ovce pasú, doja, strihajú, produkty sa dorábajú, a v noci sa stráži, aby stádo nenapadol medveď, vlk alebo iná háveď."

1.jpg

Ak gajdy neladia, utekajú ľudia, myši, mačky a všetka háveď

Miša zaujíma, či je pravda, že kedysi existovala aj bačovská škola. Čalamacha pritaká a nevie si ju vynachváliť. Vraví, že v Záblatí pri Nitre na nej kedysi vyučovali skutoční odborníci na ovce. „Mala cveng a tí, ktorí ju skončili, sa vyznali nielen do oviec, ale trochu aj do veteriny a iných dôležitých vecí. Poznám dosť ľudí, ktorí ju skončili. Len pozrú na ovcu a hneď vedia, či je zdravá alebo či jej niečo chýba, či ju liečiť alebo s ňou urobiť krátky proces. Klobúk dolu pred nimi. Kto mal takú školu, vedel, že hosťa si na salaši treba uctiť, dať mu kvalitnej žinčice a podobne. Dnes sa dobré zvyky vytrácajú."

Kladieme otázku, prečo vlastne človek potrebuje hudbu. Čalamacha v tom má jasno - lebo dokáže potešiť, rozosmiať, ale aj podržať v smútku. „Sprevádza nás od narodenia až do hrobu. Je radosť, ak sa dva nástroje vyladia a vznikne súzvuk. To je veľká odmena. Keď dobrá heligónka ladí s dobrými gajdami, pripomína mi to kvalitný organ. Vyskúšajte," vraví Ľubo a hneď priznáva, že gajdy človeka dokážu aj mučiť: „Gajdy, ktoré neladia, sa počúvajú zle - utekajú ľudia, myši, za nimi mačky a všetka háveď..."

Pýtam sa, či majú hudobné nástroje dušu. Čalamacha trvá na tom, že určite áno. Prečo? „Lebo v rukách dobrého muzikanta ožívajú a správajú sa, akoby boli živé - snažia sa potešiť hráča a poslucháčov."

6.jpg

Keď zaspieval prasačinu, ľudí hneď zaujal

Existovali aj gajdošské orchestre? Podľa Ľuba nie, gajdoši boli odjakživa sólisti. Vysvetľuje, že ide o nástroj, ktorý sprevádza ľudí už tisícročia, na našom území patrí k najstarším. Čalamacha: „Bez gajdoša sa nezaobišla žiadna zábava. Hrával až do rána. Keď k nemu pribudol niekto, kto mal palicu a dal si na ňu retiazky, už to bolo duo gájd s ozembuchom. Ľudia boli vždy muzikálni, navyše vtedy neboli rádiá ani televízory, takže sa zišli v prednej izbe a bavili sa."

Nástroje si ľudia vyrábali, kúpiť v obchode sa nedali. „Ja som si prvú kozičku na gajdy vyrobil v trinástich, hoci dovtedy som žiadne v rukách nedržal, vychádzal som len z fotky." Netušil, že k nástroju, na ktorom si bude môcť konečne zahrať, sa dostane, až keď bude mať 22 rokov. „Nevedel som to naladiť ani zoštimovať, ale snažil som sa. Pomáhali mi iní gajdoši, niektorí zase odmietli, lebo boli beťári. Výroba piskorov je dodnes akoby utajená, každý sa ich snaží robiť po svojom."

Gajdoši nielen hrali, ale aj spievali. Čalamacha: „Gajdoši vytvorili takú atmosféru, že ľudia sa veselili, lebo museli vedieť aj do srandy povedať, aj humornú - s erotickým podtónom - pesničku zaspievať. Nejeden gajdoš mi povedal, že keď hral kdesi na stanici, mohol hrať aj tri hodiny, nikto ho nepočúval. Keď však zaspieval prasačinu, ľudia hneď zastali a počúvali, čo bude nasledovať." Koho to prekvapuje?

7.jpg

Dobrých gajdošov je u nás možno dvadsať

Zaujíma ma, či sa dá na gajdách zahrať čokoľvek, trebárs Beatles. „Neviem, či aj Beatles, ale naimprovizovať sa dá všetko. Dobrý hráč sa vysporiada s každou pesničkou. Gajdy sú trochu obmedzený nástroj, ale dobrý muzikant to precifruje, zahrá nosnú melódiu a ostatné prekľučkuje, ako keď voda obmýva kameň," vraví Ľubo Tatarka a pokračuje, že kedysi boli gajdy v každej dedine. „Čo dolina, to iný nástroj, čo majster, to iná špecialita." V 20. storočí existovali tri lokality, v ktorých mali gajdoši relatívne silné zastúpenie - horná Nitra, Orava a oblasť Podpoľania s Horehroním. Postupne však gajdy ustúpili ofenzíve heligóniek a gitár.

Gajdoši majú aj vlastný cech, Čalamacha však priznáva, že na Slovensku už nie je ani stovka gajdošov a z nich možno považovať za dobrých možno dvadsať. Súhlasíme, je to málo.

Kozička žije ďalej a chodí po svete viac ako predtým

Z čoho sa gajdy skladajú? Keď Ľubo začne vysvetľovať, trochu strácam prehľad, pretože používa írečíté slová typu huk, burdon, gajdica, prednica, roztrub, piskor, fukáč a podobne. Mišo je kovaný muzikant a dobrý hráč na píšťalku, takže asi rozumie, ja za kamerou sledujem najmä Čalamachove ruky, ktoré ukazujú jednotlivé časti nástroja. Ak to zjednoduším, vyzerá to takto: Cez fukáč sa do mechu nafúka vzduch. Z mecha ide vzduch do piskora, vďaka čomu z roztrubu vychádza basový zvuk. Na prednici sú zase dve píšťaly, pričom na jednej sa hrá melódia, na druhej kontra - a zvuk ide opäť cez piskory. Neporozumeli ste? Nič sa nedá robiť, musíte si pozrieť video.

Čalamacha vraví, že najdôležitejšou časťou gájd je zásobník vzduchu, vyrobený z mladej kozičky: „Keď ochorela alebo zakrívala, stiahla sa z kože. Mäso šlo do guláša, kožka sa vypracovala, vypucovala od loja a nahala uschnúť v prievane." Ukazuje, že miesto, na ktorom sa nachádzali zadné nôžky, je zviazané, na mieste jednej prednej nôžky je nastoknutý fukáč, na mieste druhej zase huk. Tam, kde bola hlava, je prednica s píšťalami. Keď gajdy roztiahnete, naozaj pripomínajú živú kozu. Ľubo dodáva, že kozička „vlastne žije ďalej a chodí po svete viac ako predtým".

4.jpg

Výrobca gájd? Všetko v jednom, mäsiar a citlivá duša zároveň

Keď Čalamacha začal hrať, Mišo nevydržal a začal krepčiť. Všimol som si to až v závere, tak som ho poprosil, aby zakrepčil znovu a pred kamerou. Mišo tak urobí, spontánne na príkaz. Pochopiteľne, tanec nestačil, chcel si gajdy osobne vyskúšať. Čalamacha ho varuje - muzikant sa musí sústreďovať aj na gajdicu, aj na fúkanie, takže sa to málokomu podarí, ale Mišo ako píšťalkár nezlyháva. Najskôr síce vyplaší všetky myši v okolí, ale nakoniec vystrúha čosi, čo vzdialene pripomína melódiu.

Vo vnútornej dielni cítime, že naozaj nie sme na návšteve u niekoho, kto má obe ruky ľavé. Police a stoly sú obsadené nádhernými výrobkami, polotovarmi, surovými kusmi, rôznym náradím, vecami, z ktorých mnohé nedokážeme identifikovať, zo všetkého však dýcha obrovský kumšt.

Vediac, z koľkých dielov sa skladajú jedny gajdy, Mišo kladie otázku, koľko remesiel človek musí ovládať, aby ich vôbec vyrobil. Čalamacha vraví, že veľa, vlastne skoro všetky - musí byť stolárom, rezbárom, sústružníkom, teda tokárom, k tomu šperkárom a človekom, ktorý dokáže gravírovať, hrebenárom, ktorá dokáže opracovať rohovinu, mäsiarom a garbiarom, aby dokázal zabiť kozu a spracovať kožku, ale aj dobrým muzikantom, aby vedel vyrobiť piskory, ktoré spolu ladia. Keď na záver vysvetľuje, že valasi si kedysi prácu s kožkou zjednodušovali tým, že ju len vypreparovali a nasolili, aby na ňu nešli muchy, pričom museli vydržať dvojtýždňový smrad, Mišo konštatuje, že výrobca gájd musí byť kombináciou mäsiara a citlivej duše. Naoko nezlučiteľné, ale Čalamacha súhlasí: „Bez citlivej duše by to nešlo." Keď odchádzame, je nám jasné, že názov relácie sme zvolili správne. Na takýchto Čalamachov môžeme byť pokojne hrdí. Aj bez zákonov.

Nehaňte ľud môj je nová pravidelná relácia TV SME, venovaná rôznym podobám slovenského folklóru. Nový diel tu nájdete každý druhý týždeň.

Poznáte jednotlivcov alebo skupiny, ktoré folklór milujú, prezentujú, dokážu o ňom zaujímavo rozprávať a aj ho predviesť ostatným? Vedia tancovať, spievať, tkať, kuť, rozprávať o krojoch, valaškách, výrobkoch zo šúpolia, dreva, kovu, či z čohokoľvek iného? Ovládajú niečo, čo by obohatilo ostatných? Venujú sa činnostiam, ktoré postupne vymierajú? Pošlite nám tipy na karol.sudor(at)smeonline.sk.

Autor: foto Martin Kleibl

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

TOP videá

SkryťZatvoriť reklamu