Táto vláda nemá na reformy

Doslovný prepis relácie

Štulajter: Bol rok 2009 rokom premárnených príležitostí? O tom dnešná téma. Vitajte v štúdiu televízie SME pán Baláž.

Baláž: Dobrý deň.

Dobrý deň. Tento rok čo si budeme hovoriť bol rokom veľkých prekvapení. Mnohí ľudia museli ja neviem zmeniť svoje náhľady, svoje stereotypy. A myslím si, že veľmi špecifický rok to bol pre ekonómov či už praktických alebo teoretických. Vy ste prognostik a čo si teraz myslíte o svojej vede po tom čo sa vlastne v priebehu niekoľkých krátkych mesiacoch udialo vo svetovej ekonomike aj tým ako to doľahlo na slovenskú ekonomiku. Je to ešte pre vás veda v tom svojom dobrom slovazmysle alebo je to niečo čomu sám o jej zmysle pochybujete?

Tam by som chcel opraviť taký trošku rozšírený omyl, že prognostika je vedou o predvídaní budúcnosti. Predvídať budúcnosť môžete asi tak ako počasie. Môžete vidieť nejaké dlhodobé trendy, ale či na budúce Vianoce bude alebo nebude sneh to predvídať nikto nemôže. A takisto je to a je s prognózovaním ekonomických a sociálnych javov. Prognostika nie je o tom, že vieme presne povedať čo kedy sa stane. Vieme povedať, že sú nejaké trendy a že čo sa od nich dá očakávať. Ale v akej konkrétne konkrétnej kombinácii sa vyskytnú o rok či o dva, to jednoducho nie je možné. Tie javy sú na to totiž príliš komplexné.

Samozrejme, že nikto od prognostikov by nemal očakávať to, že sa pozerajú do krištáľovej gule a hádžu nejaké pravdy. Práve do stredu ohniska. Ale len predsa. Vás tá intenzita tých zmien a tých procesov, ktoré nastali vo vedomí, v ekonomických vzťahoch, v sociálnych vzťahoch neprekvapila?

Určite. Prekvapila úplne každého ja si myslím hej. Poctivo to treba priznať. Ja som si čítal staré prognózy. Viete niet zábavnejšieho čítania ako sú staré prognózy hej, lebo tam môžete porovnávať, že čo reálne funguje a čo nie. Keď sa vrátime do roku 2007 hej, to bol historicky najvyšší rast svetovej ekonomiky vôbec hej. Taký rast ešte vtedy svetová ekonomika nezažila. A samozrejme, že tie prognózy na rok 2008 boli absolútne rúžové hej. Ten rast bude výborný, až taký vysoký, ale bude pokračovať a tak ďalej. A pritom sme sa ocitli v roku 2008 na pokraji finančnej katastrofy. Potom samozrejme tie prognózy sa prevrátili na úplne opačnú stranu, ale všetky. Keby ste videli prognózy OECD, Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu, Európske komisie hej, tak skutočne tie prognózy na rok 2009 boli o tom, že sa blíži pomaly koniec sveta. No a vidíte koniec sveta nenastal.

No a potom je tá otázka, že či tí prognostici naozaj sú schopní postrehnúť a zachytiť trendy alebo len podliehajú všeobecným náladám tak ako podliehajú náladám povedzme že obchodníci na akciových trhoch.

Tam treba rozlíšiť medzi krátkodobými prognózami, ktoré sú povedzme na niekoľko mesiacov až jeden až dva roky, a potom medzi tými dlhodobými prognózami hej, ktoré vychádzajú z nejakých dlhodobých trendov. A tie jednoducho nemožno oklamať hej. Príde čas keď na udalosti tohto a minulého roka pomaly zabudneme a budeme sa opäť pozerať do budúcnosti s nejakým väčším optimizmom ako teraz, ale tie dlhodobé trendy, ktoré budú formovať našu budúcnosť, tak tie budú pokračovať aj ďalej. A tie nakoniec rozhodnú o tom ako sa bude mať svet aj naša maličká krajina.

Dobre, a vy vidíte nejaké trendy, niečo, čo by vám vytváralo nejaký optimistický predpoklad do budúcnosti?

Neviem či optimistický, ale trendy jednoznačne sa dajú detekovať. Sú to podľa môjho osobného názoru, ale aj podľa názoru mnohých iných prognostikov a ekonómov predovšetkým trendy, ktoré sa týkajú sociálnych a ekonomických dôsledkov klimatických zmien, takisto sociálnych, ekonomických dôsledkov technologických zmien, no a potom samozrejme starnutie populácie. Myslím si, že najmä tento tretí trend významným spôsobom bude formovať našu budúcnosť.

Takým najväčším prekvapením v tomto roku čo sa týka svetovej ekonomiky alebo slovenskej ekonomiky je podľa vás ktorý?

Najväčším a povedal by som ako príjemným prekvapením je to, že naozaj sa koniec sveta nekonal. Lebo keď sme si naozaj čítali tie prognózy zo začiatku roku 2009, ktoré napríklad vypracovala Európska komisia alebo Medzinárodný menový fond, tam boli tie prognózy naozaj veľmi veľmi čierne. A treba povedať, že aj vďaka úplne mimoriadnym opatreniam, ktoré prijali vlády veľkých krajín.

Stabilitu hlavne.

Stabilizovali. Podarilo sa im proste ten voľný pád smerom nadol sa im podarilo zastaviť a istým spôsobom tú ekonomiku stabilizovať. Nevieme v tejto chvíli zodpovedne odhadnúť, že či už tá stabilizácia je definitívna, či už sa niečo podobné nemôže opakovať, ale v tejto chvíli sa zdá, že je to tak.

Niektorí ekonómovia tvrdia, že sa stal v podstate len to, že zoštátnili súkromné dlhy a ten problém ako keby zostal.

Istým spôsobom je to pravda.

Aký je z toho dôsledok? Lebo tu sa tiež založil nejaký trend určite.

Treba vidieť, že ten problém vysokého zadlženia nebol charakteristický len pre vlády, ale aj pre domácnosti vo vyspelých krajinách. Keď si zoberiete napríklad austrálske domácnosti, dlžia viac ako ich HDP. Veľmi podobná je situácia v Amerike. V Európe sú veľmi zadlžené krajiny Írsko napríklad a Španielsko hej. Tam sa obyvatelia možno pod vplyvom nejakých optimistických predstáv o budúcnosti.

Nejakých prognostikov.

Áno, možno aj prognostikov, si nabrali obrovský objem spotrebných úverov a hypoték. A nie vždy tie úvery boli brané s chladným rozumom a nie vždy ľudia dokázali odhadnúť či si berú úvery na veci, ktoré potrebujú, pretože v mnohých prípadoch si napríklad úvery na nehnuteľnosti brali zo špekulatívnych motívov. To sme videli ostatne aj na Slovensku. Čiže kupovali tovar, ktorý reálne nepotrebovali, ktorý bol vysoko predražený a teraz sa ho nevedia zbaviť. Ale tie úvery, tie im na krku zostali.

Čo z toho vyplýva?

No vyplýva to z toho.

Čo z toho vyplýva.

Čo z toho vyplýva? Že budú sa tie úvery musieť nejakým spôsobom zaplatiť, čiže to zadlženie, či už je to súkromné zadlženie alebo či ho prevzal štát vždycky ho v konečnom dôsledku zaplatia daňoví poplatníci. Čiže obyvateľstvo vyspelých krajín, ktoré je zadlžené, bude musieť obmedziť spotrebu.

Spotrebu. Ale to zase vyvolá tie problémy a .

Áno, to samozrejme vyvolá veľa negatívnych dôsledkov, pretože vo vyspelých štátoch hlavným zdrojom rastu HDP je spotreba. Konkrétne je to asi tri štvrtiny. Čiže vy keď obmedzíte spotrebu, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, nastane vám kontrakcia HDP. Môžete to do istej miery a na istý čas nahradiť vládnymi zásahmi a to je presne to čo sa deje.

Ale to zrejme už končí táto etapa, lebo pri tej miere zadlženosti štátov.

To by som si nebol istý s týmto tvrdením, že či končí. Áno ozývajú sa hlasy, že skutočne tie západné ekonomiky sú veľmi zadlžené. Napríklad americká ekonomika by mala byť zadlžená o dva roky zhruba na úrovni 100 percent HDP. To je veľmi vysoké číslo. Ale zoberte si napríklad, že Japonsko už v súčasnosti má dlh na úrovni skoro 200 percent HDP. A každý sa teraz bojí čo sa stane keď tie vládne zásahy prestanú. Čo keď sa tá kríza znovu vráti? Viete tam je veľký konflikt a ja by som nechcel byť v koži tých ekonómov, ktorí musia toto praktické rozhodnutie urobiť hej. Áno keď budem pokračovať vo vládnych zásahoch, ja môžem udržať rast ekonomiky, ale za cenu, že vytvorím obrovský dlh, ktoré budúce generácie už nezaplatia. Alebo môžem s tým prestať.

Alebo ho zaplatia cez vysokú infláciu.

Áno, lebo logicky keď nahromadíte dlhy, ktoré nevládzete zaplatiť.

Vtedy ide tlačiarenský stroj v úvodzovkách.

Ten istým spôsobom prišiel už teraz.

Už prišiel jasné.

Už prišiel teraz. Samozrejme, tam si potom treba povedať, že čo je to inflácia, akým spôsobom sa meria a kedy sa prejaví hej. Napríklad nikto by nebol veril, že Japonsko sa môže zadlžiť do takej miery ako sa zadlžilo. Vidíte a stále tá krajina vykazuje veľmi nízku infláciu meranú spotrebiteľskými cenami.

Ako to je možné?

Je to možné tak, že japonské obyvateľstvo sa správa racionálne, obmedzuje spotrebu a defacto v tejto krajine je deflácia. Samozrejme raz príde čas keď si tí investori do vládnych dlhopisov uvedomia, že vlastne sú to papiere, ktoré nemajú cenu. Alebo nemajú tú cenu, v ktorej sú denominované.

To sa už stáva napríklad v prípade Grécka.

Áno, v prípade Grécka zatiaľ.

Že už trh nechce kúpiť tento dlh.

Áno, ktoré už neveria, že táto krajina je schopná tento dlh v reálne hodnote obslúžiť hej. No to už je veľmi blízko k štátnemu bankrotu. Ak máme ísť do nejakých historických čísel, tak napríklad vidíme, že za posledných sto rokov Grécko bolo päťdesiat rokov defaulte. To znamená, že päťdesiat rokov z posledných sto nevládalo včas zaplatiť svoje dlhy.

No a práve to je ten moment kedy to môže niekto zľahčiť, pretože napríklad tento príklad Grécka, ktorý ste povedali a uviedli je skvelý na to povedať, že no a čo. Čo je to bankrot? Je to len proste nejaké slovo. Nemá to žiadny reálny dôsledok na život ľudí, že by to nejakým zásadným spôsobom zmenilo politickú štruktúru, vyvolalo to nejakú radikalizáciu.

Ale vyvolá. Keď si zoberieme napríklad také krajiny ako Argentína, ktoré niekoľkokrát zbankrotovali a nie vo veľmi dávnej minulosti hej, tak tam ten štát to nakoniec musel riešiť tak, že napríklad znárodnil úspory. Úspory občanov v penzijných fondoch.

Čiže má to svoj veľmi hmatateľný dôsledok?

V konečnom dôsledku tie dlhy niekto zaplatiť musí.

Keď sme tu sedeli spolu pred niekoľkými mesiacmi, ja by som povedal, že tá kríza na Slovensku začínala len ako kvitnúť v úvodzovkách, tak ste dokonca hovorili o tom, že toto je skvelé podubie na to a vytvorilo sa podubie celosvetové na vojenské konflikty. Ale nejakým zvláštnym by som povedal veľkým geopolitickým zmenám, ktoré by boli sprevádzané vojenskými konfliktami nedošlo.

Nemal som na mysli nejaké veľké konflikty, mal som na mysli skôr také tie menšie regionálne konflikty, ktoré koniec koncov stále bežia.

Ale tie tu boli akože. Alebo existovali by paralelne či by tu kríza bola alebo konjunktúra. Čiže toto bolo podľa vášho hľadiska, z vášho hľadiska dnešného poznania premrštené alebo si myslíte, že je to len nejaký odklad?

Nie, nemal som na mysli ani v minulosti, že by mali nastať nejaké veľké geopolitické konflikty hej. Nemyslím si, že tá kríza je taká vážna a taká akútna, že by sa prevalila do nejakého veľkého geopolitického konfliktu. Nič nemôžeme samozrejme vylúčiť, lebo naozaj o budúcnosti nemôžeme nič vedieť hej. Mal som na mysli skôr nejaký taký regionálny konflikt. Ako napríklad v Afganistane alebo pretrvávajúcu partizánsku vojnu niekde v južnej Amerike a tak ďalej hej.

Keď sa na to pozriem je povedzme, že z hľadiska slovenskej skúsenosti a optiky, tak mňa poviem osobne tiež do istej prekvapilo, že tá situácia sa na Slovensku výrazne zhoršila, ten nárast nezamestnaných a pnutie vo verejných financiách a tak ďalej a tak ďalej bol veľký, ale pritom sa v tejto krajine podarilo udržať sociálnych zmien. Je to pre vás prekvapenie alebo ste to očakávali?

Je to pre mňa príjemné prekvapenie v tom, že nakoniec sa tie čierne prognózy zo začiatku roku 2009 mýlili hej. Skutočne vtedy sa zdalo, že je koniec sveta a že sa ku nám vráti prinajmenšom taká kríza akú sme mali na začiatku transformácie, čiže v rokoch 1990-1993. Ak sa pamätáte, tak napríklad koncom deväťdesiatych rokov vystúpila nezamestnanosť na Slovensku až k 20%. To bolo skutočne veľa. Teraz máme v úvodzovkách len 12,4 - 12,5 percenta.

To je tým, že sa veľmi výrazne zrejme zmenila štruktúra priemyslu k tomu, čiže diverzifikácii, pružnosti a tak ďalej.

Áno, áno. Presne tak a nezabúdajme, že sme vlastne získali aj nové odbytové trhy. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol náš trh orientovaný na východ, na RVHP a trvalo to tri až štyri roky kým sa dokázali reorientovať na tie západné trhy. Viete, to istý čas trvá. To nie je jednoduchý alebo krátkodobý proces hej. Ďalej musíme uvážiť to, že v súčasnosti dominujú v slovenskej ekonomike multinacionálne spoločnosti ako Volkswagen, Sony, Samsung a tak ďalej hej. A oni si tieto trhy dokáž zabezpečiť sami.

Čiže vlastne môžeme povedať, že tá integrácia, ktorá prebehla.

Je nesmierne hlboká.

Jednoducho bola absolútne kľúčová hej. Čo vás najviac sklamalo? Keď sa pozriete na hospodársku politiku alebo na nejaký slovenský fenomén.

Najviac ma sklamalo to, že kríza priniesla nielen nevýhody, ale aj príležitosti, ktoré sa nevyužili.

Napríklad?

Viete, v minulosti Slovensko dokázalo urobiť veľmi radikálne reformy a mnohé z nich boli veľmi prospešné. Zoberme si daňová reforma, penzijná reforma a tak ďalej hej. Viete reformy sa presadzujú vo všeobecnosti v každej krajine veľmi ťažko, lebo sú nepopulárne. Každá zmena obyčajne vyvolala odpor najmä tým, ak je ťažká prináša nejaké nepríjemné dôsledky hej. A kríza je práve tým časom keď sa dajú prijímať aj nepopulárne veci hej.

Že je obyvateľstvo náchylnejšie.

Áno si uvedomiť, že ďalej sa nedá ísť tou starou cestou a je treba prijať aj veci, ktoré sú ťažké, aby sme si udržali aspoň to čo máme hej. Slovenská ekonomika je naozaj strašne malá a strašne otvorená. A aby si zachovala nejakú svoju konkurenčnú výhodu, musí byť veľmi flexibilná. Musia tu fungovať flexibilné trhy práce napríklad hej. Čiže bola možnosť napríklad zmeniť zákonník práce tak, aby sa uľahčilo a aj prepúšťanie, ale aj prijímanie nových pracovníkov.

A vy si naozaj myslíte, že ten zákonník práce je takou veľkou bariérou?

Môže to byť v budúcnosti väčšia bariéra, pretože budú krajiny, ktoré budú flexibilnejšie ako my a poskytnú investorom lepšie podmienky ako my. Takisto sú napríklad mnohé bariéry administratívne pri vypĺňaní rôznych daňových priznaní, pri vypĺňaní poistných, nemocenských a tak ďalej.

Alebo vymáhateľnosť práva hej.

Vymáhateľnosť práva je jednoznačne označovaná podnikateľmi ako za najväčší administratívny problém v slovenskej ekonomike.

A prečo sa to teda, prečo sa s týmito vecami nepohlo?

Nebola na to politická vôľa. Jednak máme vládu, ktorá je orientovaná sociálno-demokraticky, a vlády tohto typu nevzniknú presadzovať podnikateľské reformy. Aj keby sme našli opačné príklady napríklad lejbristickú stranu vo Veľkej Británii. Ale v tomto geopolitickom priestore je to tak ako to je. No a treba samozrejme vidieť aj to, že rok 2009 je volebný rok a rok pred voľbami teda rok 2010 je volebný rok a rok pred voľbami sa málokedy robia radikálne a nepopulárne reformy. Teraz chcem byť spravodlivý. Nie som si istý, či by aj tá pravicová vláda urobila tieto reformy, ktoré by bolo treba urobiť.

A vy si myslíte, že tá budúca vláda, ktorá vzíde z volieb a vyzerá to že by to mala byť vláda v takejto nejakej konštelácii aká dnes odrazu bude mať inú politickú vôľu akú mala počas uplynulých štyroch rokov?

Ja dúfam, že áno, pretože keď sa robia tie nepopulárne reformy, obyčajne sa robia v prvom roku vládnutia.

Ale musia byť pripravené.

Musia byť pripravené. Niektoré veci sa pripravujú.

Vy tu cítite nejakú tú takúto tú intelektuálnu pripravenosť povedzme že tých elít úradníctva, byrokracie a na to, že tu je vôbec nejaká vízia, nejaký plán.

Byrokracia je veľmi konzistantná. Viete a možno by ste našli na ministerstvách mnoho ľudí, ktorí sú tam už dvadsať rokov, čiže tam by som povedzme až ten problém nevidel. Možno že niekedy je problém skôr v tej politickej elite, ktorá aktuálne vládne. Ale tam by som sa nechcel vyjadrovať teraz k nejakým konkrétnym menám. Ale Slovensko je súčasťou EÚ a je povinné implementovať určité reformy z toho, že sme zapojení v nejakom lisabonskom procese. Napríklad veľmi dôležitou je reforma, ktorý zjednotí systém daní a poistenia. Toto sme napríklad sa zaviazali urobiť už pred niekoľkými rokmi. Práce na tom pokračujú veľmi pomaly. Ja by som uvítal keby sa urýchlili. Bola by to veľká pomoc pre našich podnikateľov aj občanov.

Ste optimistom, že sa podarí povedzme že rozhýbať eurofondy spôsobom, ktorý nebude len väčším rozhýbaním už jestvujúcej korupcie?

To je veľmi komplikovaná otázka. Možno že ani nevidím do všetkých tých detailov. Ale na tieto fondy ak dovolíte aby som pozrel trošku z iného pohľadu hej, v budúcoročnom rozpočte je nastavené podľa môjho osobného názoru veľmi optimistické čerpanie eurofondov.

Ručí to aj Národná banka. Nielen teda Národná banka.

Áno. Ja som si napríklad pozeral čerpanie príjmov a výdavkov v štátnom rozpočte k 28.12. a videl som napríklad, že k včerajšiemu dátumu sa eurofondy plánované na tento rok vyčerpali na 57%. Samozrejme ešte aj za posledné dni roka sa dá niečo stihnúť, ale myslím si, že sa nevyčerpajú v tom objeme ako boli plánované. Čiže nie som si istý, či dokáže vláda na budúci rok vyčerpať eurofondy v tom objeme ako plánuje hej, lebo to závisí od mnohých vecí, ktoré ani samotná vláda nevie.

Tým sa zhorší to predsavzatie akože konsolidovať verejné financie, pretože bez čerpania bude problém.

Podľa môjho názoru s čerpaním eurofondov v tom objeme ako si to vláda predsavzala môže byť problém.

Ako vnímate rok eura?

Euro nám prinieslo mnohé príležitosti aj mnohé ohrozenia. Videli sme, že začiatkom roku keď boli obrovské turbulencie na tých finančných trhoch, tak slovenská mena zostala stabilná. Sme sa mohli len s takým pokojom dívať ako padajú meny niekde v Česku, Poľsku, Maďarsku. Naša mena zostávala stabilná. Ale opäť keď sa pozrieme do nejakých dlhodobých trendov, tak uvidíme, že euro je takou vstupenkou do klubu bohatých. A nie so si istý či my v plnej miere do tohto klubu patríme. Vidieť to napríklad na tom Grécku, ktoré vstúpilo do klubu na ktorý nemalo. Je to vidieť napríklad aj na Portugalsku a do istej miery aj na Taliansku a Írsku. Euro je totižto veľká záťaž pre tú krajinu hej, pretože je to mena, ktorú si vytvorili vyspelé krajiny a vy musíte mať aspoň takú vyspelú ekonomiku ako oni.

Nejak podložujú produktivitou hej.

Produktivitou práce hej, ktorá na Slovensku je zatiaľ asi na dvoch tretinách úrovne Nemecka hej. Čiže prijali sme menu, na ktorú v tom plnom rozsahu akosi nemáme hej, a teraz sú v podstate dve cesty. Jednu cestu by som nezval cesta Portugalska alebo Grécka, kde tá mena.

Čiže nevyužitá príležitosť.

Tá mena tam v podstate zabila hospodársky raz. Pretože tá produktivita práce je tam nízka, tak tieto krajiny nemajú dostatočnú úroveň inovácií, vedy, techniky, ktorú potom vkladajú do tých pokročilých výrobkov. A spôsob akým oni konkurovali bol ten, že keď mali problémy s exportom, devalovali menu.

Jasné. Tradičný spôsob.

Tradičný spôsob. Teraz to už nemôžu urobiť. Ich výrobky však nie sú v plnej miere konkurencieschopné. Výsledok je ten, že narastá nezamestnanosť, pretože krachujú odvetvia, ktoré už nedokážu konkurovať. Druhá cesta tú by som nazval fínska cesta, švédska cesta hej. Keď tie krajiny opúšťajú produkcie s nízkou alebo pridanou hodnotou a sústreďujú sa na produkcie s vysokými mierami inovácie, vedy, techniky a tak ďalej hej. V tomto zmysle je euro ohrozením aj príležitosťou. Vidíme, že už teraz zo Slovenska odchádzajú niektoré výrobne ako napríklad obuvníctvo. Odchádzajú do Rumunska, odchádzajú do východnej, textily, pretože naozaj naši robotníci nemôžu konkurovať s čínskym, indickým alebo malajzským hej.

No a keď ste teda prognostik a ešte ste mi hovoril na začiatku tejto relácie, že ste si chceli kúpiť krištáľovú guľu, ale bola nejak veľmi drahá, tak sa skúste pozrieť teraz do krištáľovej gule. Odhadujete to ako? Ktorou z tých ciest sa Slovensko vydá ako člen eurozóny?

No bohužiaľ moja krištáľová guľa je dlhodobo v oprave a štátny rozpočet nie je zrejme v tej situácii, že by mi prispel na novú. Ale skutočne tie cesty sú dve. Jedna cesta je tá grécka.

To ste povedali hej. Ale keď teda dobre, ja nechcem teda tak vážne. Keď hovoríme o trendoch, aký trend je na Slovensku naštartovaný? Je to ten trend, ktorý bude zvyšovať produktivitu, konkurencieschopnosť ekonomiky tým, že sa zapoja sofistikovanejšie výroby, školstvo, vzdelanie a tak ďalej? Alebo to je tá povedzme tá grécka cesta?

Povedal by som, že dopyt po tomto trende je a ešte bude vzrastať hej. Pretože naozaj.

Dopyt z koho strany? Zo strany priemyslu, podnikov a tak?

Zo strany podnikov hej. Musíme si uvedomiť, že slovenská ekonomika má duálnu štruktúru hej. Tie vlajkové lode tie sú v zahraničnom vlastníctve. Zas je to Volkswagen, Siemens, Sony a tak ďalej hej, a tie si robia vlastne svoju politiku produktivity práce sami. A potom je tu asi 90-tisíc malých a stredných podnikov, ktoré sú prevažne v slovenskom vlastníctve hej. A tieto podniky doteraz konkurovali hlavne nízkymi cenami vstupov, to jest nízkymi cenami práce najmä. Aby sme boli napríklad konkrétny, odhaduje sa, že cena práce, čiže to je vlastne mzda plus objem odvodov na všelijaké poistné, je asi 1100 euro na zamestnanca na mesiac. Čo je asi jedna tretina úrovne štátov E15, EÚ15, čiže štátov ako je Nemecko, Francúzsko a tak ďalej. Čiže ešte stále sme konkurencieschopní nízkymi mzdami viete. Ale pred desiatimi rokmi tento bol pomer jedna ku siedmim. Teraz je jedna ku trom. Čiže naše mzdy a náklady práce vôbec rastú a my prestávame byť konkurencieschopní. A veľa malých podnikov to začne výrazne cítiť, že už nemôžu konkurovať nízkymi mzdami. A potom je otázka čím vlastne teda budú konkurovať. A teraz riešenie je v podstate len jedno. Inovácie, veda, technika a tak ďalej. Je však dostatočná ponuka týchto vecí na Slovensku? Je schopná slovenská veda a výskum ponúknuť, sú univerzity schopné ponúknuť vzdelaných ľudí a výskum.

Ja vám odpoviem. Nie sú. Nie sú. Ale teda ak to mám teda zhrnúť a uzavrieť, tak spoliehate sa do istej miery na to, že skutočne ten súkromný kapitál, ten súkromný sektor, ten ktorý je v rukách povedzme že malých a stredných podnikov, vyvolá túto potrebu zmeny tej štruktúry hore, povedzme nazvime ju starým termínom nadstavby, aby flexibilne zareagovala na tie potreby, ktoré sú dole.

Ja dúfam, že áno, pretože naše krajiny a nemyslím teda len Slovensku, ale aj Česko, Poľsko, Maďarsko, ktoré majú veľmi alebo budú mať.

Obdobný problém hej.

Podobný problém hej, predsa len sú odlišné od Portugalska a Grécka. Viete u nás bola vždycky taká nejaká tradícia aj toho technického vzdelania. Či už na strednej alebo na vysokoškolskej úrovni hej. Ja si myslím, že ak nie na budúci rok, tak v priebehu piatich až desiatich rokov bude obrovský tlak zdola, bude obrovský dopyt po inováciách hej, po sofistikovanejších riešeniach hej, a keď im to nebudú schopné ponúknuť naše univerzity a vedecké zariadenia, no tak to budú kupovať niekde inde hej, ale ten dopyt nutne bude vysoký, pretože doterajší spôsob konkurencieschopnosti Slovenska už nie je možný udržať.

Dobre, tak týmito slovami sa môžem s vami rozlúčiť. Majte sa, dovidenia.

Ďakujem pekne.

Ďakujem za návštevu štúdia.

Chcem popriať čitateľom SME, aby ich v roku 2010 život bavil.

Dobre. Ďakujem.