Tri dni pred cieľom nás prvýkrát počas púte zastihol dážď. Pršalo vytrvalo a tak sa ukázalo, že vláčiť tie stovky kilmetrov aj pršiplášť malo zmysel. Do mestečka Palas de Rei sme prišli uzimení a s vodou v topánkach už na obed.
Mesto dostalo názov podľa paláca, ktorý tu podľa legendy nechal vystavať kráľ vizigótov Witiza. V meste a jeho okolí je 43 kostolíkov, polovicu postavili v románskom slohu.
Z Palas de Rei sme sa vydali do mesta Arzúa, ktoré bolo kedysi poslednou zastávkou pred Santiagom. Teraz už pútnici radšej nocujú päť kilometrov pred cieľom v Monte do Gozo.
Na tejto trase akoby sa s pútnikmi roztrhlo vrece. Zvyšoval sa aj neporiadok na cestách. Prechádzali sme poslednými eukalyptovými lesíkmi a míňali takzvané oriony, sýpky pre pšenicu, ktoré sa tu v Galícii podobajú na domčeky na stračej nôžke.
Melida je maličké mestečko, známe najmä svojou miestnou špecialitou - chobotnicami. Pulperia, teda obchod, kde sa dajú kúpiť, je tu takmer na každom rohu. My sme sa tu zastavili na dobrej káve.
Arzúa nás prekvapila návalmi pútnikov. Stretáva sa tu klasická trasa camina s tou severnou, ktorá vedie po pobreží.
Vyrábajú tu vynikajúci syr, socha jeho výrobcu je aj na hlavnom námestí a v marci sa tu každý rok koná tradičný festival syra.
