SME

Argumenty Ivana Štulajtera

Diskusia Ivana Štulajtera o ekonomike a veciach s ňou súvisiacich.

Štát má hračku na znárodňovanie

Prečo sa zákon o strategických podnikoch dostáva do rozporu so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii vysvetľuje právnik Marek Šmida v debate s Ivanom Štulajterom.

Doslovný prepis relácie

Štulajter: Znie to neuveriteľne, ale vláda si pripravila nástroje na znárodňovanie. O tom dnešná téma. Vitajte v štúdiu televízie SME pán Šmida. Dobrý deň. Vy pracujete zároveň ako správca či už konkurzu alebo pre reštrukturalizáciu a poznáte zvnútra vlastne mechanizmy ako celá táto oblasť funguje v praxi. Tá prvá otázka je úplne všeobecná. Keď ste si prvýkrát prečítali konečnú verziu zákona o strategických podnikoch, čo vás napadlo?

Šmida: Ten prvý problém alebo teda to prvé, čo ma napadlo, je vlastne to, že ten, tá nová právna úprava ide proti základnému účelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ten spočíva vlastne v tom, že úlohou správcu, ktorý reprezentuje v konkurznom konaní najmä záujmy veriteľov, ktorý je speňažiť majetok úpadcu a to čo najefektívnejším spôsobom a z toho speňaženia majetku ten výťažok čo najskôr vydať veriteľom tak, aby boli čiastočne aspoň teda alebo aby boli uspokojené pohľadávky týchto veriteľov v čo najväčšej možnej miere. Zákon ak dnes skonštruuje niečo také, teda nová právna úprava, ak dnes skonštruuje niečo také, aby správca mal povinnosť prevádzkovať bez ohľadu na čokoľvek iné, ten podnik aj po vyhlásení konkurzu bez ohľadu na to či to bude rentabilné alebo nerentabilné, či teda bude vznikať, vytvárať nejaké ďalšie záväzky tejto spoločnosti.

Alebo prehlbovať stratu čiže ochudobňovať veriteľov.

Ochudobňovať veriteľov, tak vlastne, tak vlastne nič iné nerobí len núti správcu ísť proti záujmy tých veriteľov, ktorí v tom konkurze reprezentuje a záujmy ktorý vlastne on má v prvom rade strážiť.

Dobre, ale čo môže. Zdá sa, že v tomto je to jako jasné. Zákon o strategických podnikoch je zároveň aj nepriamou novelou alebo vstupuje do práva a povinností konkurzného správcu do práv povedzme že veriteľov. Ale keď si to predstavíte v praxi, tak sa ocitnete vo firme, ktorá je teda v úpadku. Štát z nejakých dôvodov povie, označí tú firmu za strategickú a nastane tento mechanizmus, že nesmiete, musíte pokračovať v prevádzke, nesmiete hromadne prepúšťať. Ako viete si to vôbec akože technicky predstaviť čo nastane?

No, či si to viem alebo neviem predstaviť, nie je podstatné.

Lebo vy nesiete nejakú zodpovednosť za to, že nakladáte s tým majetkom úpadcu tak, aby ste v maximálnej možnej miere priniesli nejaký profit pre veriteľov hej. A tu sa dostanete do rozporu s vašimi povinnosťami, ktorý vám ukladá zákon o konkurze a reštrukturalizácii a voči vašim záväzkom, voči veriteľom, aby ste správali ten konkurz zodpovedne. Na druhej strane budete tlačený štátom, že vlastne musíte pokračovať v prevádzkovaní podniku aj za cenu, že budete prehlbovať stratu.

No striktne z právneho hľadiska zobraté zákon toto vôbec nerieši. Vy ako správca zodpovedáte objektívne za to keď nepostupujete s odbornou starostlivosťou. Ak bude tento nový zákon účinný, čiže dôjde k novelizácii zákona aj o konkurze a reštrukturalizácii, nastane vlastne to, že zákon na jednej strane vám ukladá povinnosť prevádzkovať podnik po vyhlásení konkurzu len v prípade, že je to v súlade so záujmom veriteľov, že aj z tej prevádzky vám vyplynie nejaký ďalší príjem, z ktorého môžete uspokojovať veriteľov.

Čiže vy ako konkurzný správca pokiaľ vám to schvália veritelia môžete pokračovať v prevádzke toho podniku, ale len za cenu, že nebude prehlbovať stratu, vytvárať nové, uhradené záväzky a naopak, že prinesie nejakú hodnotu, ktorá sa tým veriteľom hodí.

No presne tak, lebo tá základná podmienka spočíva v tom, že vy tým, že ten podnik ďalej prevádzkujete tú spoločnosť alebo ten podnik ako taký, tak získate tým, že to zachováte prevádzku, že predáte celý podnik alebo nejakú tú zásadnú jeho časť tak získate väčší výťažok z predaja ako keby ste predávali jednotlivé veci alebo jednotlivé také po malých častiach.

Jasné.

No a v tomto je ten vlastne základný problém, lebo musíte si uvedomiť jednu vec, že ten pôvodný alebo teda zákon o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom akom je dnes čo sa týka konkurzu ako riešenia úpadku preferuje to, že má dôjsť k zastaveniu prevádzky v ďalšom, aby sa podnik proste neprevádzkoval, pretože za pôvodnej právnej úpravy, ktorú riešil teda zákon o konkurze a vyrovnaní číslo 328 z roku 91, to bol tak, že dochádzalo často v konkurzoch k tomu, že správca ďalej prevádzkoval podnik, presne dochádzalo k tomu, že sa zvyšovali ďalšie náklady, vytvárali ďalšie dlhy toho podniku a v konečnom dôsledku to zaplatili tí veritelia. Čiže zákonodarca v tom novom zákone, ktorý prijal v roku 2005 povedal, nie buď pôjdeme cestou konkurzu, to znamená, že správca v momente keď je vyhlásený konkurze by primárne mal zastaviť prevádzkovanie podniku, len za špecifických výnimočných okolností by v tom mal pokračovať, a nič iné neurobiť len čo najefektívnejšie a čo najrýchlejšie samozrejme predať ten majetok, ktorý tam má a uspokojiť z toho tých veriteľov, lebo vyhlásením konkurzu vlastne čo zistia tí veritelia toho dlžníka alebo toho úpadcu? Že má nejaký majetok, oni majú nejaké pohľadávky, v určitom momente po vyhlásení konkurzu oni vedia, že koľko sú naše celkové pohľadávky, aký je zhruba majetok, čiže zhruba v tom momente vedia, že koľko budú uspokojení.

Predstavme si teda situáciu, namodelujme to, mňa to veľmi zaujíma ako keď ste človek z praxe ako sa postavíte tomu, že štát, podnik v konkurze, vláda označí za strategický, vy budete musieť prednostne na predaj ten majetok tohto podniku ponúknuť štátu a zároveň budete oceňovať tie a tie aktíva na základe nejakého ponukového konania. Čiže môžete my vysvetliť ako sa môže správca vyrovnať s tým, že má v ponukovom konaní maximalizovať úžitok pre veriteľov, čiže z odpredaja majetku, ale kto sa takého ponukového konania zúčastní keď bude mať štát na ten majetok predkupné právo. To je podľa mňa je to absurdné.

To popiera vlastne základný princíp ako toho o čom je ponukové konanie. Do ponukového konania väčšinou záujemca ide s tým, že to chce kúpiť. Nepôjde do ponukového konania s tým, že chce len ako urobiť nejaké formálne ponukové konanie, aby sa štátu stanovila nejaká maximálna cena, za ktorú to kúpi, takže.

Vidíte aj možnosti špekulácii?

Určite áno.

A keby bolo, keby sa uplatnil ten druhý princíp, že teda ponukového konania sa nikto nezúčastní, pretože štát tam má predkupné právo a prišlo by na ocenenie toho majetku znalcom, bude to v súlade s tým čo sleduje zákon o konkurze? Nebudú sa cítiť veritelia poškodení takýmto úradným ocenením majetku.

Tak z tohto pohľadu ako existuje spôsob kedy viete aj znalec vie stanoviť nejakú všeobecnú hodnotu. Tá všeobecná hodnota by mala zodpovedať nejakej trhovej hodnote. Ale aj tak to nie je, z toho ešte nevypláva, že aj keď štát nadobudne ten podnik za takúto všeobecnú hodnotu, že sa získa maximum, ktoré sa mohlo získať. Čiže minimálne na nejaké špekulácie alebo na nejaký pocit povedzme ukrivdenosti tých veriteľov tam bude ako. To určite.

Ako v čom, aký môže mať dôsledok na konkurzná, podnik, na veriteľov to, že štát má 120-dňovú lehotu na rozmyslenie či takýto podnik odkúpim teda majetok alebo nie.

No úplne zásadný, pretože zoberte si jednu vec. Veď zákon sa, zákon o konkurze a reštrukturalizácii jednu z hlavných vecí, ktorú chcel preniesť do praxe bolo to, aby to konanie bolo čo najrýchlejšie. Okrem iného ten zákon hovorí, že správca by mal konkurz skončiť do 18 mesiacov od vyhlásenia. Zrazu tam podsúva zákonodarca nejakú lehotu 120-dňovú, ktorá je z hľadiska speňažovania majetku si myslím pomerne dosť zásadná, dosť dlhá a nerieši tie ďalšie vzťahy. Čiže samozrejme môže okrem iného dôjsť k tomu, že štát v konečnom dôsledku sa rozhodne, že ten strategický podnik nekúpi a nejakým zbytočným otáľaním dôjde k tomu, že sa ten podnik alebo tie časti toho podniku nespeňažia v tom konkurze. V konečnom dôsledku za tú cenu, za ktorú sa mohli speňažiť.

To bude tak trochu politická otázka. Skôr taká vec vášho odhadu. Poslanci k tomuto zákonu o strategických podnikoch pribalili ešte ďalšie dve ďalšie novely. Zákon o spotrebných daniach a nepredpokladám, že nevedia o tom, že prezident takéto zákony, ktoré sú nepriamymi novelami iných zákonov, koniec koncov aj samotný zákon o strategických podnikoch je nepriamou novelou zákona o konkurze. Prezident vracia. Vy si myslíte, že je v tom nejaký zámer, aby sa ten zákon nejakým spôsobom ešte opravil prípadne zmizol akože v úvodzovkách zo zbierky zákonov?

To by bola asi špekulácia. K tomu sa asi veľmi ako ja neviem vyjadriť, ale samozrejme je prípustné a náš právnik poriadok to neumožňuje, aby dochádzalo k nepriamym novelám právnych predpisov. Samozrejme, že v legislatívnom konaní zákonodarca veľmi rád to robí. Robí sa to, ale to porušuje ten základný princíp, že právna norma je určená nejakým adresátom a tí majú právo. Tým jedným zo základných účelov tej právnej normy a právom adresáta právnej normy je to, aby vedel čo je obsahom a týmto mu to defakto môžete minimálne skomplikovať.

Mohol by to byť vlastne dôvod keby sme už dali na bok to meritum, že vôbec tá formálna stránka ako ten zákon prešiel by sa mohla dostať aj z týchto dôvodov na ústavný súd keby bol nakoniec parlamentom schválený alebo prezident vráti opätovne schválený?

Priznám sa, že k tomu sa vám ja neviem vyjadriť ako že či áno alebo nie. Čo sledoval ako zákon.

Mňa veľmi prekvapilo to, že celá táto kauza okolo strategických podnikov vznikla na popud v úvodzovkách popud situácie Nováckych chemických závodov. Novácke chemické závody dostali vyše 19-miliónovú pokutu v eurách za kartel, ktorý mali uzatvoriť v minulosti. A mňa veľmi prekvapilo to, že jednak že sa rozhodli ísť do konkurzu, tak v podstate veľmi rýchlo zareagovali. Ale čo ma teda veľmi prekvapilo a napájam to aj na našu ďalšiu tému je to, že neuprednostnili reštrukturalizáciu. Že rovno vyhlásili na seba akože konkurze. A pritom aj pred niekoľkými dňami premiér hovoril, že reštrukturalizácia to je to správne dokonca mieni zase v nejakom skrátenom legislatívnom konaní vytvoriť podmienky na to, aby sa reštrukturalizácia v úvodzovkách stala prioritou pred konkurzom. Prečo Novácke chemické závody alebo podnik, ktorý bol povedzme zaťažený vysokou pokutou sa rozhodli pre konkurz a nešli do reštrukturalizácie? Prečo riskovali to, že vlastne môže dôjsť k odpredaju podniku, zastaveniu výroby, hoci všetci hovoria, že firma je zdravá, fungujúca. Prečo nevyužili inštitút reštrukturalizácie?

No to ja neviem. Tú otázku si kladiem aj ja, pretože práve inštitút reštrukturalizácie, pretože inštitút reštrukturalizácie by v tom určite vôbec problém z hľadiska formálneho hľadiska. Tam by im určite súd tú reštrukturalizáciu povolil ak je to zdravý podnik. A navyše by vedeli minimálne nejakým spôsobom vyriešiť aj tú sankciu, ktorá im bola uložená v tom reštrukturalizačnom konaní.

Pretože výsledkom reštrukturalizácie by bolo, že by tá firma bola tých stálych záväzkov zbavená hej.

Nemuseli úplne zbavená, ale nejakým spôsobom sa môžu tie záväzky zmeniť. To závisí od konkrétnych veriteľov a akým spôsobom dôjde k zmene v štruktúre tých záväzkov, či sa zmení ich výška alebo tak, ale.

Akú to má logiku, že je tu tento inštitút hej a odrazu sa využije práve to krajné riešenie. Pritom ten podnik ako všetci tvrdia je funkčný, proste má odbyt a tak ďalej hej, je na trhu v dobrej kondícii.

Odmyslieť si špekulácie to nemá žiadnu logiku.

Pripúšťate teda špekuláciu?

No áno. Keby ste boli vy, alebo keby som bol ja v pozícii Nováckych chemických závodov a niekto mi garantoval, že mi to vyrieši tento môj pálčivý problém tak, že nejak sa v nejakom konkurznom konaní, ktoré bude nejakým spôsobom modifikované od štandardného konkurzného konania, že mi to pomôže vyriešiť, no tak by som možno sa rozhodol rovnako, že by som vynechal inštitút reštrukturalizácie. Ale tak to je špekulácia.

Jasné. Štát v tom, štát v tom zákone o strategických podnikoch hovorí, že pokiaľ prevezme firmu, teda majetok tej firmy, tam nechcem teraz sa púšťať do právnych sporov, že sú tam zlé nie celkom naformulované správne veci, prevezme majetok firmy a pominú dôvody, pre ktoré sa tak ako teda stalo, tak môže ho znova predať cez verejné ponukové konanie či ako tam je špeciálne nazvané. Ale to je odkaz na obchodný zákonník. Nemyslíte si, že by v takomto prípade to malo znova prejsť zákonom o veľkej privatizácii, čiže zákonom 92 z roku 91? Ja myslím, že obchodný zákonník totiž vychádza z toho, že predávajú v nejakom verejnom ponukovom konaní súkromné firmy, ktoré majú záujem ako maximalizovať svoj úžitok, ale to neplatí v prípade štátu.

To je otázka. Priznám sa nad tým so sa nezamýšľal. Určite ale v prípade, že štát bude nakladať s takýmto majetkom, tak by to malo byť nejakou maximálnou sofistikovanou mierou urobené, to znamená mali by byť zohľadnené všetky tie záujmy, ktoré pri predaji takéhoto majetku štát môže mať. Čiže asi štandardné ponukové konanie cez myslí ako inštitút v zmysle obchodného zákonníka dajme tomu nemusí garantovať všetky tie záujmy, ktoré môže mať štát pri predaji takéhoto majetku.

Čiže mali by sa skôr vrátiť. A to je tá, to len domýšľa našu špekuláciu, že za tými špekuláciou vyhlásiť konkurz Nováckych chemických závodov, možno znova odkúpenie tej firmy za nejaké nie celkom jasné podmienky.

No napríklad. Ono vôbec ak vám do toho ešte môžem skočiť, ako veď to dnes ešte nikto nepovedal, ale asi nemusíte mať veľkú predstavivosť na to, aby ste si domysleli, že v podstate keď si zoberiete dnes ako je koncipovaný zákon o konkurze, a kto dnes môže efektívne podať návrh na vyhlásenie konkurzu z hľadiska veriteľov, tak v prvom momente je to štát, pretože on má inštitucionálnych veriteľov. To znamená sú to daňové úrady, sociálna poisťovňa, pretože dnes na vyhlásenie konkurzu potrebujete mať takzvanú judikovanú pohľadávku, čiže nejaký exekučný titul, právoplatné rozhodnutie. Štát si to dnes vie vydať veľmi rýchlo, pretože naozaj títo inštitucionálni veritelia sú nadaní právomocou takto rozhodnúť v krátkom čase. Oproti ostatným veriteľom, ktorí musia prejsť štandardným dajme tomu súdnym konaním až na výnimky. A čiže štát vie veľmi rýchlo vzhľadom aj na tú situáciu aká je dnes aj v zdravých podnikoch, že teda určite narastajú záväzky týchto inštitucionálnych, respektíve pohľadávky týchto inštitucionálnych veriteľov voči dajme tomu strategickým podnikom veľmi rýchlo vyhlásiť konkurz na takéto spoločnosti. Čiže nemusíme mať my dvaja veľkú predstavivosť na to, aby sme si domysleli akú hračku do rúk politikov alebo niektorých orgánov tento zákon dáva.

Čiže dáva vlastne to, čomu sa hovorí znárodňovanie, hej?

To ste povedali vy.

No tak je to metafora samozrejme, ale akože vecne to súvisí. Keď štát má páky dávať firmy alebo využiť tú krízu na to, že sú mnohé firmy povedzme majú ohrozenú platobnú schopnosť do konkurzov a následne ich môžu označovať za strategické odkupovanie majetok, tak sme asi pri tom slove znárodnený, znárodňovanie celkom blízko.

Myslím, že áno.

Posledná vec sa týka toho, že predseda vlády Fico hovorí, že potrebujú urobiť, alebo že chcú urobiť nejaké zmeny v zákone o konkurze a reštrukturalizácii práve tým smerom, aby sa reštrukturalizácia stala viac využívanejším nástrojom pred konkurzom. Právnici, s ktorými sme sa bavili a myslím, keď sme písali, sa zaoberali touto témou hovoria, že už dnes je reštrukturalizácia niečo čo by malo byť uprednostňované pred konkurzom. Ale vidíme tu napríklad príklad spoločnosti SkyEurope, ktorá uprednostnila reštrukturalizáciu, ale tá nakoniec bola aj neúspešná a skončilo to nakoniec konkurzom a len zvýšila sa hodnota ich záväzkov a počet veriteľov, ktorí si napríklad kupovali letenky na jesennú, zimnú sezónu. Nemusí to vždy vyjsť.

Priznám sa, že z typov politických proklamácii nie je možné identifikovať, že čo je zámer alebo čo by malo byť zámerom takejto právnej úpravy, ale už dnes zákon preferuje reštrukturalizáciu ako inštitút oproti konkurzu. Zo zákona to zjavne vyplýva. Zákon vám garantuje, že ak začnete reštrukturalizačné konanie akékoľvek ďalšie konania, čiže konkurz alebo jednotlivé exekučné konania nemôžu prebiehať. Čiže ste chránený jednak proti veriteľom, a môžete realizovať tú reštrukturalizáciu ako takú. Ale aj práve v prípade asi tohto SkyEurope sa potvrdilo to, že reštrukturalizačné konanie ako samo o sebe len robiť ho ako nejaký formalizovaným spôsobom je samoúčelné a zbytočné. Buď ten podnik alebo tá spoločnosť je zdravá, má zmysel aby fungovala na trhu a v takom prípade je to možné. Ale dnes aj ten zákon má, aj ten dnes účinný zákon má určité vady alebo chyby a umožňuje zneužiť aj reštrukturalizačné konanie v tej dnešnej podobe v akej je ten zákon určený na určité krátenie pohľadávok veriteľov bez toho, aby tam bol nejaký reálny základ v tom, že teda ten podnik môže ďalej fungovať.

Výsledkom koho, aký je ten základný rozdiel, a vás poprosím stručne, medzi výsledkom konkurzu, výsledkom reštrukturalizácie?

Výsledok konkurzu je koniec spoločnosti ako takej, ako právneho subjektu, speňaží sa majetok, spoločnosť zanikne a veriteľom sa rozdelí výťažok. Výsledkom reštrukturalizácie spoločnosť ďalej funguje ako právny subjekt, očistí sa alebo nejakým spôsobom reštrukturalizujeme vlastne svoje záväzky, čiže buď predĺžiť splatnosť alebo to je jedno a funguje ďalej ako taká. Čiže vlastne veritelia sa vyskladajú tým, že odpustia svoje záväzky alebo predĺžia ich splatnosť na to, aby spoločnosť podržali ďalej v tom aby mohla fungovať. A poprípade ďalej je dobré.

A tí ktorí určia či tá spoločnosť je životaschopná alebo neživotaschopná, treba ju proste zlikvidovať, sú veritelia.

Vždy veritelia.

Vždy veritelia. Vy ste ako správca v podstate manažérom toho.

Presne tak.

Tak a to je z mojej strany všetko. Majte sa, dovidenia. Ďakujem vám za návštevu nášho štúdia.

Dovidenia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

TOP videá

SkryťZatvoriť reklamu