Osudy človečiny
Nezmysel, také niečo sa predsa za jeden život nedá prežiť, ťukali sme si prstami na čelo, keď nám jedna z čitateliek opísala príbeh 46-ročného chlapa, jeho manželky a siedmich detí. Realita nás presvedčila, že to možné je. Počúvajúc tie osudy v dedinke Drienovská Nová Ves pri Prešove sme sa nevedeli zhodnúť, či šialenejší život viedol on, alebo ona. Obaja sú totiž dokonalé prototypy ľudí, ktorí si väčšinu problémov zavinili sami. Takých veľkých, že ich dobiehajú aj po rokoch. Skúmať, či sú na vine ich gény, výchova, alebo niečo iné, je zbytočné, minulosť už nezmenia. Ešte pred príchodom sme upozornili na to, že príbeh nebudeme prikrášľovať, ani voči nim umelo vyvolávať ľútosť. S tým, že oceníme, ak nebudú prifarbovať ani oni. Súhlasili. „My už nemáme prečo klamať," povedal on. Veríme, pretože to, čo o sebe priznali, by bez úprimnosti na povrch vyjsť nemohlo.
Alkohol, drogy, dlhy, samovraždy
Dominik Ivánek, vyučený rybár, najskôr začal popíjať. Kedysi to vnímal tak, že pil, lebo ho vyhodili z práce, lebo ho nechala manželka, lebo mal problémy. Dnes vie, že to bolo naopak - všetky problémy vznikli z toho, že pil. Zaujímalo nás, prečo to robil. „Príčinou bol nepokoj v duši. S alkoholom som sa cítil ako hrdina..." Takto nejako začala desaťročná cesta k premene človeka na úplnú trosku. Žobral po celom Slovensku, často ani netušil, kde sa práve nachádza. „Musel som sa pozrieť na nápis na vlakovej stanici, aby som to zistil."
Keď sa s ním kvôli alkoholu rozviedla manželka, do programu zaradil drogy - najmä pervitín, LSD a heroín. Aby na ne zohnal peniaze, bez ostychu kradol a realizoval podvody, trebárs kupovaním elektroniky na falošné doklady. Skončil na súde a vo väzení, škody však musí splácať dodnes. Odpoveď na otázku, koľko vlastne dlží, nás trochu zaskočila: „To neviem. Aby som pravdu povedal, ani ma to nezaujíma, pretože som si vedomý toho, že by som to za jeden život nesplatil." Pýtame sa konkrétnejšie - s úrokmi ide o státisíce, či milióny? „Naozaj netuším. Neviem totiž, čo všetko som vtedy povyvádzal."
Okúsil aj psychiatriu. Patril na ňu, pretože mal za sebou viaceré pokusy o samovraždu. Všetky neúspešné, niektoré však, podľa jeho vlastných slov, až komické. Rušňovodič, kamarát z blázinca, mu poradil zákrutu, v ktorej nie je šanca ubrzdiť vlak. Aby sa nezľakol, do žily si strekol čistý alkohol, ľahol na koľajnice a čakal. Prebudila ho bitka od pracovníkov, ktorí sa „nedoviezli" na rýchliku, ale na drezine. Inokedy si vo vode rozmiešal a zhltol 150 tabletiek antidepresív, vďaka čomu skončil na prístrojoch v nemocnici. Je presvedčený, že vtedy sa mu zjavila Panna Mária. „Neviem, či to bola ona, občiansky preukaz som si od nej nepýtal." Údajne mu povedala, že si ešte nezaslúži zomrieť. Nech to bolo akokoľvek, pomohlo to.
Sedem detí od troch alkoholikov
Iveta nikdy nepila, nedrogovala, ani nekradla. Jej trauma sa zakladala na inom - na absolútnej neschopnosti vybrať si vhodného partnera a otca svojich detí. Prvý manžel bol alkoholik, ktorý sa upil k smrti. Mala s ním dve deti. Druhý manžel bol tiež alkoholik, tomu už však porodila až štyri deti. On ako „bonus" týral tie dve z predchádzajúceho manželstva. Na otázku, prečo mala toľkých potomkov s tyranom, odpovedala: „Nemala som kam ísť. Priznávam, že dve posledné deti som s ním už odmietala mať, ale... A na potrat som ísť nechcela, som veriaca." Nakoniec sa rozviedla, pretože aj s deťmi sa museli po nociach túlať po ulici. Polícia so starostom riešila ich rodinné problémy častejšie, než oni sami.
Po rozvode odišla na ubytovňu. Keď ju zrušili, deti skončili v detskom domove. Logika navráva, že ďalšieho partnera si už vyberala zodpovednejšie. Bohužiaľ, opäť to bol alkoholik. Počala s ním siedme dieťa. Aby toho nebolo málo, po pôrode dostala porážku. „Keď pršalo, boli sme na vlakovej stanici, spávať sme chodili do bytoviek na tmavé schodiská, do parku, do stanu v lese..."
Cesta, viera, premena, svadba, šťastie?
Tu niekde sa však začali ich životy postupne meniť. Dominik bol v takom zúfalom stave, že ani neprotestoval, keď sa mu rozhodli pomôcť dve dievčatá. Narazili na neho vtedy, keď si chcel pospať v pizzerii. Jedno z nich, Denisa, ho dokonca ubytovalo u seba doma. Pomoc to bola neoceniteľná, pretože odvtedy sa menil z trosky späť na človeka. Postupne sa zviechal, dával do poriadku, až nakoniec v prešovskom útulku pre bezdomovcov Archa narazil na Cestu (kresťanský pouličný časopis, ktorý predávajú bezdomovci, funguje na podobnom princípe ako NotaBene) a neskôr aj na budúcu manželku. Podľa vlastných slov mu pomohol pád na úplné dno a viera v Boha.
Po istom čase sa Dominik s Ivetou vzali. Ona si priviedla svoje deti (jedno je stále v detskom domove), on ako svoj vklad ponúkol lásku a ochotu starať sa o rodinu. Jeho príjem pozostáva z opatrovateľského príspevku na Paľka a z toho, čo si privyrobí predajom časopisu, spolu ide približne o 350 eur mesačne. Ona dostáva materskú, prídavky na deti a výživné, v súhrne okolo 365 eur. Vyžiť sa z toho dá, hoci pri toľkých deťoch nejde o žiadnu selanku. Aj preto sa zaujímame, prečo Dominik nejde pracovať. Nájsť si robotu s jeho životopisom asi nebude ľahké, za pokus to však stojí. Odpovedá, že čím viac by zarobil, tým viac by mu vzal exekútor. Hriechy minulosti vraj nepustia. Hm... Možno by nemusel ani fajčiť.
Ulica a detský domov?
Rodina teraz žije v prenajatom rodinnom dome, dlho v ňom však nepobudne. Majiteľ s ním má iné plány. Dominik s Ivetou preto hľadajú niečo nové. Práve tu však narážajú na problém - nájde sa niekto, kto bude ochotný prenajať im dom, respektíve byt, do ktorého sa pomestia? S tým, že za to bude chcieť do 300 eur mesačne? Viac by vraj neutiahli. Ocenili by, ak by šlo o bývanie v okolí Prešova, v prípade núdze však vraj na lokalite nezáleží.
Nielen pre poučenie iných, ale aj v snahe pomôcť nájsť im nový domov, vznikla táto reportáž. Ak sa to totiž nepodarí, nie je ťažké si domyslieť, čo nastane. Uvedomuje si to aj Iveta: „Ak by sme ostali na ulici, my by sme mohli ísť do charity, ale deti by skončili v detskom domove." To by už bol len krôčik k tomu, aby Dominik alebo Iveta spravili ďalšiu chybu. Vrátiť sa k závislosti na alkohole, drogách, či opäť začať čudný život na ulici, nie je také ťažké. Tobôž pre ľudí, ktorí kedysi dávno opakovane zlyhávali.
Vytknúť im možno naozaj veľa, a nielen za minulosť. Snaha z ich strany tam však nepochybne je. Kotrmelec, ktorí obaja spravili zo šialeného a neusporiadaného života do normálneho rodinného, je nespochybniteľný. Dominik nepije už viac ako štyri roky. Svadba bola pred vyše rokom. Dostanú s Ivetou šancu? Bodaj by si nezodpovednosť z ich strany vybrala trvalé prázdniny. Aj kvôli neplnoletým deťom, ktoré tých rodičov majú naozaj rady. Vytrpeli si už dosť.
Ak viete o prenájme domu alebo bytu do 300 eur mesačne, ozvite sa, prosím, autorom reportáže na karol.sudor(at)smeonline.sk. Poskytnú vám telefónne číslo na Dominika.
Osudy človečiny sú nepravidelná relácia TV SME, v ktorej sa ľudia spovedajú zo svojich osudov, aby sa z nich poučili iní. Ak ste prežili niečo podobné, prípadne máte trpké alebo pozitívne životné skúsenosti a chcete sa o ne podeliť s ostatnými, dajte nám, prosím, vedieť na vyššie uvedenej e-mailovej adrese.
