SME
Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Invalidný vozík, ktorý ubližuje

Postrelia vás, ochrniete, navždy prídete o prácu aj o rodinu, a ako bonus dostanete invaliný vozík, ktorý vám miesto pomoci ublíži. Na iný nemáte nárok. Osudy človečiny.

O päťdesiatdvaročnom Vladimírovi Húšťavovi z Banskej Štiavnice možno bez okolkov skonštatovať, že je smoliar. Život mu nakladá na plecia toľko problémov, až má človek pocit, či ten jeho plachý úsmev nie je len póza.

Postrelil ho kolega

Písal sa rok 1994, keď vtedy tridsaťsedemročný investičný technik Vlado prišiel do práce. Kolega, zberateľ zbraní, sa prišiel pochváliť s jedným svojím úlovkom. Nechal ho kolovať po miestnosti, až kým ho niekto neodistil a nevystrelil. Nešťastná náhoda.

Vlado sedel na najhoršom možnom mieste. V danej chvíli pracoval, zábavka kolegov ho nezaujímala. Guľka si však našla jeho bradu a uviazla v chrbtici. Dôsledok? „Uvedomil som si, že sa necítim. Začal som padať zo stoličky a nemal som sa čím zachytiť." Nasledovala strata zamestnania, paralýza od hrudníka dole, invalidita a celoživotné sedenie na vozíku bez akejkoľvek prognózy na zlepšenie. Fungujú mu len ruky, aj to obmedzene. „Je to definitívne, už sa to nedá vrátiť," hovorí Vlado. Po čase strávenom v nemocnici nastúpil na osem mesiacov do Kováčovej. V tom čase bol ženatý, so ženou mali dve deti. Manželka sa o neho starala a pomáhala mu, v roku 1997 sa však rozviedli a odvtedy je úplne sám. Inú partnerku si už nehľadal.

1.jpg

Žije len vďaka osobným asistentom

Pracovať nemôže, hoci by to prijal. Uvedomuje si však situáciu ťažko zdravotne postihnutých a aj to, že Banská Štiavnica nedokáže zamestnať ani všetkých zdravých. Navyše ide o bariérové mesto, v ktorom presuny na invalidnom vozíku znamenajú všetko, len nie med lízať. S paralýzou sa tiež spájajú ďalšie komplikácie, pre ktoré nie je ľahké nájsť si prácu. Nedokáže udržať stolicu ani moč, a hoci sa to dá dodržiavaním režimu čiastočne regulovať, nepredvídané situácie neovplyvní.

„Žijem len vďaka osobným asistentom. Nedokážem bez nich existovať, obliecť sa, vyzliecť, maximálne sa tak presunúť na posteľ, ale aj vtedy potrebujem ich pomoc," opisuje Vlado život na vozíku. Na asistenciu má nárok 17 hodín denne. Keď sa uloží spať, asistentka zvonku zamkne byt a odíde. Vlado tak ostáva sám. Čo ak by vtedy potreboval súrnu pomoc, trebárs pri vzniku požiaru? „Nemám šancu. Snažím sa to riešiť tak, že jednu z asistentiek mám zo sídliska, na ktorom bývam. Ku mne sa totiž nikto nedostane. Aj keby som volal záchranku, musela by vyvaliť dvere. Preto musí dôjsť najskôr asistentka a odomknúť. Stalo sa to už viackrát."

Na vhodný vozík nemá nárok

Nie však paralýza alebo samota sú jeho najväčším problémom. Tým sú jeho „topánky", teda invalidný vozík, v ktorom musí tráviť čas od ôsmej rána do desiatej večer. Výnimkou je obed, keď umožní chrbtici oddychovať na posteli, čím sa vyhýba aj vzniku dekubitov z neustáleho sedenia. Vozík, ktorý má k dispozícii, je totiž úplne nevhodný. V dôsledku jeho používania sa Vladovi ohla chrbtica do dvoch smerov - dopredu aj do boku. Ako je to možné? Má totiž textilný „sedák" aj opierku, ktoré sa po čase vyťahajú, v dôsledku čoho telo nie je v prirodzenej polohe. Keďže sa to snaží korigovať, vznikajú nepríjemné deformácie. Vlada tak neustále boli chrbát, dokonca cíti mravčenie v nohách. Roky sedenia si vyžiadali nemalú daň.

2.jpg

Keď v roku 2008 začali byť bolesti neznesiteľné, Vlado pátral, v čom je problém. Navštívil ortopedičku a postupne sa dozvedal, že deformácie chrbtice spôsobuje to, čo by mu malo pomáhať - vozík. Röntgenové snímky hovorili jasnou rečou. Neskôr sa cez internet dozvedel, že v Brne existuje špecialistka na sedenie - doktorka Lia Vašíčková. Na Slovensku totiž ortopédi, podrobne sa venujúci sedeniu na vozíkoch, údajne nie sú. V decembri ju teda navštívil, ona ho vyšetrila a odporučila správny vozík aj druh antidekubitnej podložky a opierky. Žeby konečne dobrá správa? Nie. Vozík totiž stojí viac ako päťtisíc eur. Kde by naň Vlado vzal?

Logika navráva, že by mu mala pomôcť jeho zdravotná poisťovňa. Tá to odmietla. Nárok na výmenu vozíka má totiž až po piatich rokoch a Vlado svoj súčasný používa len dva. Výnimku mu teda neschválili, nezdala sa im dostatočne odôvodnená. K vytúženému vozíku sa Vlado dostane, len ak prispeje trojtisícovou sumou. V eurách. Deväťdesiattisíc korún však dlhoročný invalid jednoducho nemá.

Znamená to, že ho čaká ešte minimálne trojročné utrpenie a zhoršovanie stavu chrbtice? Nestačí, že odborníčka z Brna, ortopedička z Banskej Bystrice a neurologička z toho istého mesta jasne píšu, v čom je problém? Koľko špecialistov má ešte navštíviť? A ktorých, keď mu žiadnych konkrétnych neodporučili? V správe ortopedičky Boženy Školníkovej sú aj tieto slová: „Typ vozíka... je nevyhovujúci..., preto je nutné sedenie v správnom type vozíka, ktorý by obsahoval opierku chrbtice, zaistenie opory panvy, zabránenie jej spontánnemu posúvaniu, zvýrazneniu kyfózy a skoliózy." Vašíčková k tomu presne špecifikovala, čo Vlado potrebuje, aby toľko netrpel. Zmenu na iný typ vozíka jednoznačne odporučila aj neurologička Eva Petrášková. „Za kým iným mám ešte ísť?," rezignovane sa pýta Vlado.

Ľudmila Gričová z neziskovky Centrum samostatného života, ktorá pomáha ťažko telesne postihnutým ľuďom, dodáva: „Postihnutý človek by mal dostať takú pomôcku, akú skutočne potrebuje, a to v plnej úhrade. Vybavovanie výnimky zaťažuje tak postihnutého, ako aj lekárov, ktorí sa musia k žiadosti vyjadriť. Ide len a len o zbytočnú byrokraciu."

Najskôr vás postrelia, čím prídete o vládu nad svojím telom, o zamestnanie, o rodinu. Ako náhrada vám musí stačiť dôchodok s úrazovou rentou a vozík, ktorý vám poškodí chrbticu tak, že celé dni preklínate bolesti a modlíte sa, aby vám niekto pomohol. Nepomôže, lebo predpis je predpis. Naozaj je také ťažké pochopiť, že Vlado sa v súčasnom vozíku cíti úplne rovnako, akoby sme my, zdraví, celý deň chodili v topánkach, ktoré sú o tri čísla menšie?

Ak chcete Vladovi pomôcť získať potrebný invalidný vozík,
môžete zaslať finančnú čiastku priamo na jeho účet:
1440976001/5600

Osudy človečiny sú nepravidelná relácia TV SME, v ktorej sa ľudia spovedajú zo svojich osudov, aby sa z nich poučili iní. Ak ste prežili niečo podobné, prípadne máte trpké alebo pozitívne životné skúsenosti a chcete sa o ne podeliť s ostatnými, dajte nám, prosím, vedieť na karol.sudor(at)smeonline.sk.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Relácia: Osudy človečiny

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

TOP videá